Hora Slnko Voda

Mamrilla, D., Texty pre časopis P&R, Chatár Bartek:

• Včelárov pomocník, Ročník 67, Číslo 6, Bratislava 2015, 16.

• Čertovská poľovačka, Ročník 67, Číslo 8, Bratislava 2015, 16.

• S medveďom na jeleňa, Ročník 67, Číslo 11, Bratislava 2015, 48.

• Za diviakom na saniach, Ročník 67, Číslo 12, Bratislava 2015, 24.

• Zima na Hutiskách, Ročník 68, Číslo 2, Bratislava 2016, 16.

• Jar na Hutiskách, Ročník 68, Číslo 4, Bratislava 2016, 20.

• Pytliak od mlyna, Ročník 68, Číslo 8, Bratislava 2016, 16.,

• Leto na Hutiskách, Ročník 69, Číslo 8, 2017, 20.

• Jeleň od Veterného vrchu (Čaká sa).

Lesné včielky

Už odkvitli skoré rakyty, jelše, liesky. Do žlta sfarbené jahňady naplnili svoj údel, výdatne pomohli rýchlemu jarnému rozvoju včelích spoločenstiev. Tie sú teraz vo výbornej júnovej kondícii, vždy pripravené nasýtiť voskom legované šesťhranné komôrky. Lúky voňajú peľom a nektárom, usilovné včielky nájdu takmer každý kvietok. Lahodný medík dozrieva postupne, zahusťovaný účinným vetraním na úzkych letákoch včelích príbytkov, rovnako chutí ľuďom i medveďom.

S medveďmi mám viacnásobnú česť, včeláriť som začal skôr ako poľovať. Včelnica na školskej záhrade, vynikajúca pozícia, veľa nízkych ovocných stromov. Včelie roje len blízko a nízko sadali, júnový roj za fúru sena stojí, tak gazdovia vraveli. Tu v intraviláne obce boli moje včielky pred medveďmi v bezpečí. Ale horský med je väčšmi mineralizovaný, vyššiu má elektrickú vodivosť, cennejší je na zahraničných trhoch. Preto som včelín pod horou postavil, aby mali včielky bližšie do lesa, medvede ma tu rady vo včelárení zastupovali.

Na každej chate, včelíne alebo včelnici, vhodná sekera sa vždy zíde. Tú moju vyhliadol som na poľských trhoch. Hodne veľkú, takú na kálanie dreva, lebo dnes malé sekerky za Magurou držia na ukážku v hosťovských izbách, automobilisti pri rezerve v aute. Aj na tenké štiepky veľký topor používame. Pokojne kráčam trhoviskom, čerstvý oblek na mne, nová sekera v ruke. Kupci ma karhajú, posmeškami častujú, vraj na čo mi to dlhé porisko bude. Uveličený toľkým záujmom o moju osobu nenachádzam brisknú odpoveď, podporu hľadám v očiach mladej trhovníčky čo oszczypek predáva, tá povzbudená mojim žmurknutím rezolútne zavelí - Na tégo!

Fúúú, veľmi rýchlo sa pracem odtiaľto, naostrenú sekeru mocne stískam, zastavilo ma až pri stánku s pečenou klobásou a vareným údeným kolenom. Dlho nechápem čo tá ženská vlastne vyhŕkla. Až neskôr, za colnicou, mi dochádza. Gorali predsa držia medveďa v hlbokej úcte, stretnutia s ním sú vždy nebezpečné, rozprávajú o ňom prenesene, aby ho nebodaj neprivolali. Nie raz im nazbierané jahody, maliny, čučoriedky, brusnice, černice, hríby, lieskovce, bukvice rekviroval. Kone poľahky napadal, jalovinu, ovečky na holiach kaličil, včelie plasty preberal, ani žihadiel sa nebál.

Dôverujem medveďom, ale zápasiť s nimi nehodlám, víťaz súboja je vopred istý, šelma je šelma, ale na včelnici im občas vypomôcť dovolím. Aj inak mi pomohli, jeleňa pod mušku naviedli, ale o tom inokedy. Preto rád do hory a na poľské trhy chodím, aj som sa jazykovo zdokonalil, slovné spojenie „na tégo“ neznamená príkazovo „na toho“ alebo „na neho“, ale určujúco „na medveďa“. Tú poľskú sekeru určite iba na štiepanie dreva použijem.

Pod Bielymi Tatrami - za Magurou, v Pieninách - medveď je pánom. Tu každý vie, že do práce do medvedej hory sa vždy s rámusom chodí. Rozprávať alebo spievať hlasno treba, suché vetvy neustále olamovať, poriskom sekery po kmeňoch stromov poklopkávať. Ani lesné robotníčky nechcú v takej hore pracovať, samé ostať. Nie to ešte prenocovať, keď zo špásu uložíte brigádnikom rámy okien a pánty dverí na chate do večera medom natrieť. Ženičky na rúbani sú neustále ostražité, napäté nervy majú, ako husľové strunky na żłobky, tak horské husle nazývame, na najmenší šramot unisono forte otázkou reagujú - To ste Vy pán horááár?

Včelstvá pod mojou horou poriadne zosilneli, včelnica sa kúpe v slnku, medová znáška doširoka, doďaleka rozvoniava. Nektár načim včielkam zrána čo najskôr pozbierať, pretože júnové popoludňajšie búrky sú časté, lejak vždy priviera kvietkom úsmevy. Bzukot včiel a sladkastá vôňa privábila srnca špecialistu, toho čo nám na chate často vyhráva - vytrvalo tlčie parožím do odkvapovej rúry. Sólista má dnes voľno, široko vysmiaty odpočíva medzi plnými úľmi, opojený arómou medu, očarený hudbou kmitajúcich blanovitých krídel včiel. Zľahka strihá sluchami, dotieravé mušky odháňa.

Pozorujem srnčeka okienkom na prízemí, aj riad by mi bolo treba v potoku poumývať, ľúto mi je pôžitkára vyrušovať. Opatrne otváram na chate dvere, obchádzam pristavené auto, kľúče mám v spínacej skrinke. Nehlučne kráčam k potoku, dobre je, riad drží pohromade, srnec stále drieme. Zrazu fixujem polohu, po zvážnici sa ku mne medveď priblížil, stredne veľký, ľahko dýcham, stále je na štyroch, vzdialený asi dvadsať metrov. Neohlásená návšteva, skúmavo pozeráme na seba. Premýšľam, ak sa medveď pohne, rýchlo nasadnem do auta, zabuchnem dvere, naštartujem a ufujazdím.

Skúšam silno potriasť vaničkou na riad, poriadne zahrkocú lyžičky, vidličky, nože, misky, taniere, poháre. Medveď nenáhlivo ustupuje späť do hory, dnes ma nebolo treba suplovať. Nevidno ani srnca, možno v tom plechovom, sklenenom, porcelánovom rachote nadobro stratil hudobný sluch. Jeho pracovný nástroj trpezlivo čaká na ďalšiu excelentnú produkciu, skúsim natrieť ríny, hádam sa vráti. Ja som mal veľké šťastie, na poľskú sekeru som vôbec nepomyslel, aj tak by mi nepomohla, zbytočné ju po hore za opaskom na medveďa vláčiť.

Podhorská rally

Odkvitli za Magurou lipy, upokojilo vysoký Dunajec, odtiekla júlová povodňová vlna. Práve dozrieva leto, celkom opadla červeň malinám, naplno zmodreli čučoriedky, postupne černice tmavnú, augustové dni sa krátia, ranné mrazíky pribúdajú, otavu srieň pokrýva. Dunajec miestami ledva tečie, príroda vlastnú zeleň na žlto premaľúva, medvede úspešne včelária, ohradu včelnice ľahko zhrnú alebo povalia, často ani živé oplôtky nepomáhajú. Zbytočne sú dvere do včelína pootvorené, aj tak medvede zvonka hrubé foršne povytrhávajú, aby sa k plným úľom kratšie dostali, jazvece tiež sa činia, osie hniezda spod zeme vyberajú.

Lovíme v bradlovom pásme Malých Pienin pri prameňoch Červeného a Čierneho potoka. Ani veľmi na úspech nemyslíme, lebo poľský bača s ovečkami vytrvalo na slovenskú stranu zachádza. Zvedaví sme či jarčeky na žriedlach rovnako zurčia, či studničky ľahko odtekajú, čo predkom po stáročia smäd zaháňali. Juhás nezriedka býva slnkom na uhoľ spálený, žartujeme že mnohí horskí pastieri ako také čertiská vyzerajú, že len očné bielka im svietia, že červený jazyk medzi perami tuho stískajú. Huňatý ovčiarsky pes náhle spozornel, to nás v lieštinách zavetril, ale nepribieha, držaný je v prísnej poslušnosti. Ovečky postupujú strmým úbočím k priesmyku, v zomknutom šíku ako vojaci v hustej rojnici, nesmelo sa obzeráme, či sme dobre prišli, či sme v poľovnom revíri.

Súmrak utíšil hašterivú orešnicu, nevidí, nepočuje, zmĺkla. Sme hosťami šera a ticha, len slabučký žblnkot jarčekov sa ozýva, od štátnej hranice ľahký vetrík vanie. Nečakáme dlho a poľovnícke šťastie máme, jelenice sa konečne ukázali. Pred úplným zotmením z húštiny na úboč vyskakujú, pohromade sa držia, hoci jelenia ruja sa len chystá. Niektoré na blatt stoja, starejšia vetrí, sluchy napína, nepokoj prejavuje. Zrazu akosi inak zahrmelo, nie tak ako bola od letných búrok zvyknutá, ostatné jelenice rozbehli sa po chotári, dostatok voľnosti majú. Odvezieme úlovok na malom domácom traktore, ťažko sa driapal dohora na miesto lovu, poľná cesta je strmá, plná výmoľov po júlovej blýskavici, je lemovaná lieskami, tŕním, ostrými kameňmi.

Jelenica je uložená na vlečke, pri nej trónia úspešný lovec a pomocník, závozník k vodičovi sadá, všetci spokojne sa tvária. Ostrými zárezmi spúšťame sa strminou, súprava dobre si pamätá cestu, ale ubrzdiť štyroch lovcov a jelenicu nedokáže. Letíme tmou, nedá sa lieskovce oberať, prikrčený šofér všelijako volantom krúti, závozník mu na všetkých brzdách stojí, skáčte, skáčte, skáčte vytrvalo kričí, on nemôže lebo čižmu má o trčiacu páku zakvačenú. Na vlečke nás vysoko nadhadzuje, držím sa ulovenej jelenice, nehodlám poľahky korisť pustiť. Pomocník stranou sa vrhá, kotrmelce metá, lakťami ostré vápence brúsi, bradu vysoko dvíha. Ale Svätý Hubert pri nás všetkých stojí, zaopatriť aj ošetriť divinu nám dovolil, proti svahu traktor nasmeroval, spomaľujeme, všetci pánu Bohu za životy ďakujeme.

Táto poľovačka čertovská bola, zriedka také bývajú, ale každého lovca lákajú neznáme strminy, úvozy, rokliny, za nimi zvyknú byť prenádherné hole. Bieda je tam pešo vyliezť, nieto ešte osobným autom vyterigať, vraj poľovnícky guľáš na takých miestach onakvo chutí. Bol som na jednej takej planine, viacerí poľovníci sa tam zišli, chata útulná, pohodlne prespať či ukryť pred dažďom alebo vetrom sa dalo. Spoločný guľáš lahodne rozvoniava, do čučoriedia na pašu odbiehame, guľáš osudu zverujeme. Nakoniec sme hladní zostali lebo v nestráženej chvíli doň neznámy akési hríby nakrájal, no smelo jedzte, keď dookola aj divé huby rastú, medveďom sme ho na koštovku, bez medeného kotla podhodili.

Aj auto nám raz hore kolesami na mieste obrátilo, keď sme dole strminou staručkú škodovku na spiatočku naštartovať chceli, dlho do noci parkovacie svetlá svietili. Určite pri nás všetci strážni anjeli stáli, nikomu sa nič zlé nestalo, ak nerátam pokrčenú strechu auta, iba majiteľovej manželke veľmi dlho sme sa vyhýbať museli. Jednému vraj zuby vybilo, tak ten nešťastník od ľaku tvrdil, ústa vreckovkou prekrýval, ale nijako nekrvácal čo nám podozrivé bolo, neskôr sa ukázalo, že doma ich mal odložené. Čertovica, Čertova, Čertež, Čertežik, Čertežeň a inak sa také miesta nazývajú, zaiste tam dodnes čerti žijú alebo sa tam aspoň ženia, s čertmi nie sú žarty.

Medvedí chodník

Krásne je októbrové babie leto, v horách jelenia ruja doznieva, staré jelene guráž strácajú, mladé trochu oneskorene ručia, spokojným jeleniciam zbytočne dvoria, medvede brlohy na prezimovanie hľadajú, o cukrom zakŕmené včelstvá záujem strácajú. Počasie je málo veterné, rána sú studené, cez deň viac teplo, pavučinám pružnosť chýba, už neiskria rosou na rannom slnku, osnova im padá, povetrím putuje. Zabudnutú úrodu na poliach zaorať nebude treba, ani záhumienky nikto nestráži, pekné obdobie na prieskum v hore, zver viac migruje, pod hlaveň pribehne.

Uprednostním pochôdzku pred postriežkou, prebehnem revírom, aspoň kondíciu získam, od svitu do mrku dá sa prejsť strmým terénom aj dobrých desať kilometrov, jeleňa uloviť. Istými krokmi do Magury vchádzam, Šoltýsky potok pozorujem, ale zver nevidno, pod lesom pusto, pokračujem na lúku Hlušková, kde lesné kury zjari zvyknú tokať. Kráčam ku kŕmnemu lesnému zariadeniu, voňavé seno spoza rebrín vytŕča, ale zásobník na zrnoviny rozbitý. Žľaby vyštiepané, doskové spoje úplne dolámané, ostré klince trčia, zrno rozsýpané, to medveď k odloženej pšenici, ovsu, raži nocou sa prehrýzol, vlastné stupaje ako pečate moci otlačil, blízky včelín so včelnicou nedotknuté zime poručil.

Zvážnicou pomaly vystupujem na blízky hrebeň, často oddychujem, načúvam hore a lesu, pozerám do strán, dopredu, za seba, netreba sa mi ponáhľať, slnko tak skoro nezapadne. Kráčam ticho, snažím sa nerobiť hluk, karhám sám seba keď zakopnem, keď kamienok od čižmy odskočí, okľukou obchádzam hoľu, dnes možno budem mať lovecké šťastie, lokalitu som zmenil. Na dobrom som mieste, jelenia zver tu zvykne držať sa pohromade, ale v hĺbke lesa treba byť ostražitý, nie ako pri prameňoch Červeného a Čierneho potoka, kde medveďa vídať zriedka a zver zľahka priskakuje.

Na hrebeni pofukuje, opretý o kmeň stromu hľadím na hoľu pod sebou, ale zver nevidno, iba okolie živicou vonia, starý smrek sám sa lieči, medvedie škrabance miazgou prekrýva. Zísť možno hladko po spádnici, alebo obchvatom mladým lesíkom, pokračujem hrebeňom, znenazdajky jelenica vpravo odskakuje. Ticho schádzam mladinou ku priečnej zvážnici, ktorá hoľu pretína, na pár metrov odo mňa z húštiny najprv dve jelenice vykĺzli, nezbadali ma, za nimi silný jeleň sa hrnie, koruna mu ako luster svieti, dobiela má hroty parožia vyleštené, niet času ich počet zrátať, istým skokom ponad priečku majestátne do hory vbieha, tá jelenica na hrebeni určite k nim patrila.

Súmrak sa isto blíži, lebo hora odrazu zmĺkla, nerozhodne čakám na okraji mladiny, váham či možno skryto vykročiť na priečnu zvážnicu, nájsť jeleňa, zacieliť a strieľať, alebo mi treba nejakú chvíľu počkať. Idem, opatrne sa hýbem dopredu, prehľadávam pohľadmi hoľu, načúvam praskotu konárikov v jarku. Odrazu na zvážnicu stredný medveď vybehne, pomaly ku mne pristupuje na vzdialenosť slabých tridsať metrov, sadá na zvážnicu, škrabká sa, kožušinu striasa, odpočíva. Mám dostatok času sňať pušku z pleca, ale zamietam varovný výstrel, rozhodnutý som iba zblízka strieľať, nebudem narýchlo medveďa optikou hľadať, až taký svižný nie som. Hora ma dobre chráni, vďačný som, svedomie spytujem, mnoho som hore dlžný, nepotím sa, netrasiem, plytko dýcham, aura mi pokoj vyžaruje, dobre je, medveď sa zakrátko zdvihne, odo mňa priečnou zvážnicou odstupuje, dal mi pokoj, skúsení poľovníci vravia, že zver nepokoj lovca zďaleka vycíti.

Chvíľu počkám, kým medveď ďalej odbehne, za ohybom svahu sa stratí, proti jeho stopám smelo sa púšťam, na spojovací chodník odbočujem, inou zvážnicou lesíkom kráčam, v prítmí lesa na rúbanisko stúpam, zotmelo sa, pod haluzami smrekov stanem. Na necelých päť metrov odo mňa črieda jelenej zveri v bučine stojí, nechápavo na mňa jelenice hľadia, akiste medveďa proti svahu vyprevádzali, na ostražitosť pozabudli. Zozadu som znenazdajky pristúpil, pokojne pušku z pleca snímam, prekladám mušku z jelenice na jeleňa, bude trofej aj divina, zasiahnutý jeleň na mieste líha, bukovou ratolesťou mu úctu prejavujem, takto mi medveď pomohol, jeleňa pod mušku naviedol.

Hatátitlá! Winnetou!

Polia pod Axamitkou sú do hĺbky premrznuté, zveri sa ľahko po bielom krupóne pohybuje, o to viac detvákom čo sane na strmé holiny ťahajú a potom s jačaním dole kopcom fičia, ba aj korčuľovať sa dá na takom snehu. Je mrazivé popoludnie, črieda diviakov sa dvihla z tŕnia nad zamrznutým potokom, väčší kus sa od čriedy oddelil a úbočím po vrstevnici sa hýbe. Črieda ľahko do kopca vybehla a v sosnovom poraste čaká, odtiaľ má blízko ku krmovisku na brehu Dunajca, tam okľukou aj pozorovaný diviak určite mieri.

Po sviežej stope osamelého diviaka rýchlo kráča lovec, to šantiace detiská prišli domov lovca s krikom upozorniť. Nestihol v tom chvate ani vlnený hubertus poriadne pozapínať, alebo mu je horúco, nevedno. Ponáhľa sa, aby čo najskôr sa dostal k diviakovi, upachtený lovec sa ľahko drží stopy. Silný diviak brázdi ľadové pieninské pláne, dolu strminou ku kope voňavého maštaľného hnoja sa spúšťa. Lovec kľačí na prahu dlhej strminy, flintu iba pred chvíľou sňal z pleca, v rukách ju isto drží, vzdialenosť odhaduje, na ďaleký výstrel sa pripravuje.

Ukážkový lov diviaka, lebo lovca spod starej košatej hrušky pozorujú zvedavé deťúrence, niektoré držia sane, iné majú obuté korčule na kľúčik, gwinty. To od potoka sa ku sánkarom aj korčuliari pridali a v kŕdli lovcovi za chrbtom húževnato išli. Nijako nedali sa tie detiská odhovoriť, darmo ich lovec všetkých neustále napomínal a domov odháňal, vytrvalo mu v pätách boli, iba dievčence poslúchli a vrátili sa. Teraz šarvanci zvedavo hľadia na ďalekonosnú pušku, diviaka a veľkú kopu, cítia sa byť účastní lovu, veď spoločne s lovcom diviaka našli.

Diviak mľaská a nasáva pachy domáceho chovu, slastne ich analyzuje. Lovec v pokľaku dlho mieri, vyšla rana, ale strela diviaka míňa, iba z tej kopy trochu hnoja odfrklo. Nevedno čo viac vystrašilo diviaka, tresk alebo trus? Vyľakaný diviak sa prudko otáča a vybieha proti pôvodným stopám hore strminou. Aj deti sú poriadne vyľakané, sane odhadzujú a na hrušku sa driapu, tým na korčuliach sa ľahšie lezie. Deti bezpečne sa haluziny držia, lovu na diviaka prizerajú z pęntra, tak za Magurou divadelné lóže na poschodí nazývame.

Lovec stojí na hrane svahu, rozkročený našiel potrebnú stabilitu pre opakovanú streľbu, rýchlo prebíja, ale znova neúspešne páli. Osudu prenechané sane sa k nemu rýchlo približujú, do lýtok mu zľahka drcli, lovec na sane padá a dole svahom letí v ústrety fučiacemu diviakovi. Po tretíkrát lovec prebíja, teraz na saniach a v plnej rýchlosti, nesústreďuje sa na divokú jazdu, ale na veľkého diviaka. Nemieri, nehamuje, v rukách drží nabitú pušku, na streľbu zblízka určite pomýšľa, na hruške všetci otvorené ústa máme.

Odhŕňame konáre, zvedaví sme ako lov na diviaka práve prebieha, korčuliarom sa v tenkej haluzine nedarí, našťastie nikto z hrušky nespadol. Diviak celkom spomalil, oddychuje, fučí a chrčí. Určite je šokovaný, neodskakuje, len hľadí na hlučné čudo, ktoré sa k nemu zhora valí. Vyššie sa už na hrušku vyliezť nedá, iba vypliešťame okále, práve sa lovec a diviak na strmine míňajú, počuť výstrel. Zdá sa, že lovec má sane pod kontrolou, ale pokračuje v divokej jazde, teraz v ľavej ruke drží pušku a pravou pridržiava remenec samohybných saní, neskoro sa snaží manévrovať, tá kopa už bola veľmi blízko. Zasiahnutý diviak sa pomaly šmýka po snehu, z tej hrušky sa zborovo uznanlivo ozýva Hatátitlá! Winnetou!

Lov na diviaka sa vydaril, všetci zliezame z hrušky, spúšťame sa na zadkoch ku tej kope, korčuliari sú v malej výhode, ale iba niektorým z nás sa darí šmyk ubrzdiť. Sane sa nám naozaj zišli, dobre že sme ich až pod hrušku vytiahli, teraz na nich hrdo odvážame diviaka, úspešný lovec nás chváli za statočnosť a ďakuje za pomoc, zaväzuje nás mlčanlivosťou na päťdesiat rokov, ten čas práve uplynul. Na druhý deň ideme pozbierať nábojnice, dlho ich bolo treba hľadať, ale všetky tri sme našli.

Chatárové kachle

Ako obvykle, natankovali sme v K&K Group a zaparkovali na pár dní v areáli stanice. Za mostom vpravo je už národný park Pieniny, my odbočujeme pod Maguru vľavo. Celý chotár je pod záľahou snehu, ledva sme na chatu so zásobami vyliezli. Aj lesnej zveri je ťažko, ale tá dobre vie kde je pod snehom ukryté chutné černičie. Vôkol chaty je všetko prehrabané, to jelene a jelenice dolovali zelené lístky spod snehu, zajace ohryzli aj sladké prútiky čo sme pred Vianocami nachystali, pod striešku uložili. Dlhočizné priesvitné cencúle visia takmer do polovice chaty, poriskom ich treba pozrážať, aby na gánku hlave a ramenám neprekážali.

Kúrime v spoľahlivých krbových kachliach, vonku sú mínus tri Celziove stupne, pohodlne prenocujeme. Ubytúvame sa, vybaľujeme poživeň. Údená makrela, tmavý chlieb, plesňový syr, fľaša červeného vína. Pravá rodinná idylka, diaľkovo pozdravujeme našu vnučku Zojku, gratulujeme jej k meninám. Keď bude v chate dostatočne teplo, isto naberieme odvahu na očistný snehový kúpeľ. Zatiaľ iba žmolíme žolíky. Podvečer manželka smelo vychádza z chaty, zreničkami skúma polotmu, pozvaná je k susedom na návštevu sledovať televízny seriál.

Vykročila rozhodne, ale za šichtou dreva na kúrenie naráža na statnú jelenicu. Obe lesné žienky sú rovnako vyľakané, obe naplno ventilujú úzkosť, nechýbajú zvukové efekty, ani kolmo na kožu zježené chlpy, uvoľnilo aj motoriku. Manželka preskakuje hrubý klát, jelenica vývraty. Preblesla mi malá iskra v oku, práve včas privieram vchodové dvere, predsa nevedno ktorá zo zľaknutých skôr vbehne do chaty. Ktosi práve prudko myká kľučkou, jelenica to určite nebude, statočne držím pozíciu, nikoho dnu nepúšťam.

Vonku poriadne zhustla tma, niekto tam nezrozumiteľne brble, vysoko mu alt poskakuje, o dušu sa bojí, o ratu volá, do dverí tlčie. Vykláňam sa z okna a prekrikujem, že manželka k susedom odišla seriál pozerať, nikomu nemám otvárať. Toto moju bojazlivú žienku zmenilo na bojovnú Amazonku, poriadne ma za golier zdrapila a vonku cez okno naslepo ako zajaca z klietky vytiahla, taká ohromujúca sila a veľká zlosť do nej zrazu vošla. A čo sa stalo s vystrašenou jelenicou? Nič čo by stálo za zmienku. Na druhý deň o rovnakom čase znovu prišla, veď pod stromom za tou šichtou dreva na kúrenie mám soľ na olizovanie pre lesnú zver uloženú.

Polnočný snehový kúpeľ osvieži telo i ducha, žartík je už odpustený, návšteva kultúrneho podujatia preložená. Váľame sa v hlbokom snehu, robíme kotrmelce, brodíme naboso okolie vyhriatej chaty, otužujeme zdravie. Neskôr zvedavo svietime baterkou do poľa, zver nevidno, vyplašená nezdieľa naše ľadové nadšenie. Prichádza dohodnutý psí záprah, tešíme sa, to priateľ nás štýlovo pozdraviť prišiel, pravý tokaj na koštovku priniesol. Ponúkame majstrovi na zohriatie horúci grog, ale pije iba sladený čaj, šibalsky prehodí, že dole na čerpacej stanici parkujú dopravní policajti, určite fúkať bude, kŕmime dva zapriahnuté psy, hádžeme im kúsky potravy, neodmietajú, dlho sa na obe strany papule olizujú. Skvelá zimná romantika, ako vystrihnutá zo žurnálu, nočná obloha je úprimne nádherná, mesiac takmer úplne cúvol, zostalo z neho iba štíhle céčko. Mliečna cesta je stálicami vysvietená, biela a červená bliká lietadlám, civilné letisko Krakov je blízko, vesmírne družice žiaria zlatožltým svetlom. Zreteľne vidno Veľkú medvedicu, aj Malý voz, ponúkame priateľstvo Polárke, drží charakter, nemení polohu, nemenne ukazuje na sever.

Ráno je slnečné, ale dosť mrazivé, jarok zamknutý v ľade, do zasneženej hory vchádzajú nedočkaví zberači jelenieho parožia. Vodu na varenie berieme zo starej Jurovej studne, zišla sa, ani prázdne ulity slimákov na dne nikomu neprekážajú. Prikladám štiepky do piecky, raňajkujeme, synovi Tomášovi prajeme pekný sviatočný deň. Severné stráne mojej hory sú pokryté tvrdým firnovým snehom, ľadové kryštáliky na zimnom slnku povzbudivo iskria. Do poludnia hodláme preskúmať okolie ďalekohľadom, pozorovať migrujúce líšky, manželka už znalecky tvrdí, že jelenia zver sa určite podvečer ukáže. Z dlhej chvíle pílim pri potoku zimou unavené hrubšie liesky, jelše, rakyty. Uložené pod strieškou na jarnom slnku dobre časom preschnú.

Slalom na čiare

Pieninský bača Jendrek mi odkazuje, že na Čiernom potoku od Juraja do Michala bačuje, mám prísť na diviaky, lebo už okolo maringotky za jeho blonďavými mangalicami pobehujú. Na salaši mangalice popri ovečkách bača v ohrade drží, pŕhľavou a žinčicou ich kŕmi. Dobre viem čo sa patrí, taká ponuka sa neodrieka, tekutú poživeň narýchlo do batohu pribaľujem, na večerný syr, sladkú žinčicu a lov diviaka sa teším. Ale žinčica mi nesadla, často som do toho potoka odbiehal až farebnejší odtieň bystrinka získala, lebo elixíru rýchlosti (syridla, kľagu) mi huncút povara (bačov pomocník v kolibe) do črpáku potajme cvrkol.

Spomaľujem črievka na horskej chate, na salaš to budem mať odtiaľto blízko, ale zopár dní mi treba do splnu trpezlivo čakať, aspoň sa dôkladne oboznámim s prírodou. Jarné počasie je chvályhodne slnečné, v páľave kosím trávu, suším sená, na zakŕm sa zíde. Hľadám zver, zrána okolo chaty zajac poskakuje, prikrčil sa a ušnice sklápa, tvári sa, že ma nevidí, potichu sa k nemu blížim. Bystrý je zajko, vpred do nepokosenej lúky vyráža a potom v pravom uhle odskakuje, žltý peľ z kvetov sa za ním práši. Raňajkujem a pozorujem zajaca ako práve beží po zvážnici, teraz zajo panáčkuje, akiste pach domácich králikov blízkeho klietkového chovu mu nozdry šteklí.

Zajo pozabudol sa v rannom slnku, nevníma jastraba, ktorý so slnečnými lúčmi nalieta na lúku spoza smrekového štítu. Jastrabom iba málinko myklo keď dôverčivého zajačika zjastril, ale nevrhá sa strmhlav dole, iba trpezlivo dokončí letový okruh a mizne za korunami stromov, na finálny nálet sa pripravuje. V rukách mám ďalekohľad a vyčkávam kedy jastrab sa ukáže a zaútočí na zajaca. Nie jednu sliepku už poľahky ulovil, tak dedinčania tvrdia a sieťovinu na ochranu kupujú, ja zajaca tiež brániť mienim. Ranné slnko neskrýva úsmevy za smrekovým štítom, naplno žiari na lúku a jastrab prilieta. Odblesk svetla od zrkadiel môjho ďalekohľadu zasiahol jastrabie zornice, ten zmätene sa správa, ale napokon pokojne odlieta, ako vojenský albatros na leteckej šou. Zaľúbený zajac stále trpezlivo a zvedavo do diaľky hľadí, poriadne mu buble v tom oselníku, jastrab sa po celý týždeň neukazuje.

Po druhýkrát baču Jendreka navštevujem, ale vlastný krčah som si na žinčicu priniesol, moju vzácnu jablkovicu na salaši všetci koštujeme a spomíname ako mi pred časom bača barana na firemnú oslavu predával. Ľúto mu bolo zviera utratiť, preto streliť sme barana horárovi dali, tak aby bačovi barania trofej zostala. Za rohy sme barana obaja držali, horár na krk mieril, ale nič z trofeje nebolo, iba po baraňom rožku sa každému z nás ušlo. Povaru sa na diviaky vážne pýtam, huncút vraví, že včera večer videl ako od štátnej hranice poza Červenú skalu ku studni schádzali. Aj na salaši v noci boli, vraj pred ovčiarskymi psiskami do ohrád medzi mangalice a ovečky do jedného poskákali, až do ranného dojenia tam vyčkali. Povara z môjho záujmu o diviaky stále žarty robí, to turistov s batohmi mal na mysli, na takých ja poľovať nebudem.

Relaxujem na chate, dnes má spln mesiaca nastať, okolie pozorujem. Dlhú lúku hospodári pokosili, teraz tam dve líšky snoria, po bocianovi zornicami hádžu. Za riekou nad včelnicou sa tri jelenice slnia a šťavnatými lístkami kŕmia. Pohli sa, niečo ich vyrušilo, z Pienin do Magury trielia, starejšia ku chate pribieha, za jarkom desať minút kašle, potom s nízkou hlavou odbieha. Zvedavý som, Hutiskami bez zbrane popoludní prechádzam, horu a zvážnice chválim, nie všetkým znakom na drevinách rozumiem, ale jelenice nevidno. Trochu spŕchlo, močarinou si cestu na chatu skracujem, spoza kríka zrazu ku mne diviačica pribehla, srsť má zježenú, strach mi naháňa, pytliacky nôž na obranu z čižmy vyťahujem. Na odrazenie útoku pomýšľam, ale nemám inú možnosť, iba ak utiecť, lebo tenké krovie v močarine ma neudrží. Na moje šťastie diviačiky pod horou skvíkli, matka k ním pribehla, nato sa pásikavé pyžamá z mokrade do lesa pohli.

Čas na lov diviaka nadišiel, po tretíkrát som na salaši, huncúta povaru nevidno, žihľavu išiel pre mangalice kosiť. Bača psov nemusí tíšiť, chvosty pomedzi zadné laby majú skrútené, dobre rozumejú železu, vôňa pušného prachu ich bojazlivosť umocňuje, nie raz bača a povara museli petardami neohlásených návštevníkov krotiť. Ležím pod medzou, blízko salaša, na spln mesiaca hľadím, blízke okolie pozorujem, snažím sa nezaspať, ale nedá sa odolať. Pravdepodobne silno chrápem, to diviakov ku mne možno pritiahlo, dole Čiernym potokom sa ku mne pohli. Z ničoho nič okolo mňa pasienok rypákmi upravujú, v polospánku zblízka na diviaka strieľam, plameň z hlavne vyšľahol, ale diviak nepokľakol, ani na zadné nesadá, do najstrmšieho svahu v tom zmätku odbieha, črieda sa po okolí rozpŕchla, nastalo ticho.

Prebralo ma, premýšľam či huncútovi povarovi do tretice na smiech budem, zmierujem sa s takým osudom, ale počujem diviaka odfukovať, hoci ani raz nekvíkol. Mám ho, treba mi len vyčkať, nebudem ja diviaka zo záľahu dvíhať. Do kopca červená stopa vedie, priestrel srdca určite nastal, napriek tomu diviak vysoko vybehol a tam zhasína. Farbou diviaka si ruky po lakte natieram a na salaš bežím, bačovi vysvetľujem, že na štátnej hranici som diviaka ulovil, že je už vyvrhnutý, o hraničný kameň nad Červenou skalou opretý, že pritiahnuť na salaš diviaka treba, fúrik potrebujem, prosebný zrak na huncúta povaru upieram. Ten čelovú lampu bez slov na hlavu nasadzuje, žihľavu z fúrika vyklopil a na hranicu fúrik rezko tlačí, okolie je mu dobre známe, vyvrhnutého diviaka určite nájde, na salaš privezie.

Kým sa povara vrátil z tej medzinárodnej fúrikovej rely, uloveného diviaka sme s bačom takmer zjedli, stiahnutý krupón na povarovu pričňu podhodili. Povara prišiel z pohraničného slalomu dobre vyšportovaný, ženičky v miestnej samoobsluhe mu dlho prednosť dávali, vraj nohavice mu visia, aby sa čo najskôr najedol, lebo na salaš baču Jendreka od slabosti sa ledva vyštverá, ba navyše treba mu fúrik k maringotke do kopca tlačiť. Kamarátmi sme, dobre obaja vieme na čo treba kamennú soľ na salašoch používať.

Pytliacka cestička

Vrcholí leto v doline riečky Lypnica. Bohatá je úroda jačmeňa, obilie rýchlo dozrelo v páľave slnka. Len ovos bude potrebovať viac času. Zožaté polia sú vyzbierané do posledného klásku. Vymlátené obilniny čakajú na zaklopotanie mlynského kolesa. Záujem o včasnú múku narastá, rozbehli sa už všetky miestne mlyny. Len vody v horských potokoch je pramálo, ledva preteká vyhĺbenými mlynskými náhonmi. Horúčava vysušila nielen hole, ale tiež bukom a smrekom zalesnené horské stráne.

Mlyn na Žriedlach klopoce a úpekom oslabené ryby sa hromadia v tôni pod výpustami mlynského náhonu. Veľké ryby musí mlynársky pomocník Jantek prednostne vyloviť. Opatrne ich preložiť do kade so studenou vodou a švihom dodať do blízkej šľachtickej kúrie. Takú má celoročnú pánsku direkciu. Tam prinesené ryby sami očistia, tepelne upravia a potom na striebre servírujú. Pripravené sú na čerstvom masle, posýpané voňavými bylinami a ozdobené vňaťou petržlenu. Obložené drobnými skorými zemiakmi chutia najlepšie. Niekoľko menších rýb zvykne pomocník Jantek po výlove odložiť nabok. Namieste ich očistí, trošku osolí, narýchlo na papeku nad plameňom ohníka opečie. Ryby zajedá chlebíkom, zapíja pramenitou vodou. Po mlynársky, teda po pytliacky, lebo ryby sa pre potreby mlyna loviť nesmú.

Rúča mlynárka a pomocník Jantek pozorne skúmajú koryto a brehy riečky. Znepokojila ich činnosť vodného bobra, ktorý rozmýšľa „po svojom“. Snaží sa prehradiť riečisko a celkom odstaviť mlynský potok. Umne využil zabudované stavidlá a navŕšil mohutný suchý hrad práve na rozhraní riečky a mlynského náhonu. Preto je vody v mlynskom potoku veľmi málo. Ledva náhonom preteká a nemôže sa v ňom ani vodná hydina úplne ponoriť. Tak je plytko. Ľahko tak pochytá rybky, ktoré takmer každý letný deň prináša pomocník Jantek od vodopádu na tajný príkaz rúčej mlynárky.

Ryby mu samé do prúteného košíka padajú, treba len svižne košík na lieskovici podstrkovať. Lipne a pstrúžiky najradšej plavú v prúde padajúcej vody, ale mreny a jalce sa snažia výškový rozdiel hladín prekonať skokom. Pytliacky plytký košík je ihneď plný rýb. Ale za maličkými belicami treba celkom vliezť do vodopádu, lebo tie sa rady zhromažďujú v skalných puklinách bohato zalievaných vodou. Možno ich odtiaľ za plné priehrštia vyberať. Nad vodopádom iskrí v rannom slnku dúha, pomocníka Janteka to zakaždým očarí a posmelí. Ranná augustová voda je naozaj čerstvá, ale rúča mlynárka sa mu páči. Teda urobí ako žiadala, veď mlynárkine kačky netrpezlivo čakajú na obvyklé rybacie hody. Dnes pomocník Jantek s údivom pozerá ako jedna kačka prehltla rybku, ktorá rýchlo prekĺzla zažívacím traktom a vzadu zmätená vypadla na hladinu mlynského potoka.

Riečka Lypnica je bohatá na ryby a raky. Pomocník Jantek šikovne dokáže vytiahnuť pstruha spod podmytého brehového porastu, alebo ukrytého pod kameňom, či v ponorenej haluzine. Úspešne na trhoch ponúka račie okále vhodné na vyberanie smietok z očí. Nielen to. Pomocník Jantek dokáže zaobstarať jazvečiu masť. Kupci ju natierajú na hrudník, alebo pridávajú do čaju. Je vhodná proti všetkým pľúcnym neduhom. Ako inak, s bylinkárkou Levandou spod Borsučej skaly sú dobrí priatelia. Ale so smelým vodným bobrom na Žriedlach nijako si nevie dať rady. Hoci vodný bobor a skalný bobor, tak pomocník Jantek lesného jazveca žartom nazýva, majú rovnako hodnotný tuk.

Rúča mlynárka chodí namosúrená a pomocníkovi Jantekovi hovorí, že vodný bobor sa mlynu vysmieva. Predvčerom sa vytrvalo krútil na mlynskom kolese, pritom sa škľabil od ušnice k ušnici. A splošteným neosrsteným chvostom plieskal o hladinu, blanovitými nohami sa zapieral do stavidiel. Zbytočne po vodnom bobrovi rúča mlynárka kamene hádzala. Ba tejto noci splavil mlynským náhonom obhlodaný drúk a tým mlynské koleso celkom vzpriečil. Mlynársky pomocník Jantek iba nemohúco ramenami krčí, darmo mu rúča mlynárka dohovára, aby vodného bobra od jej mlyna odplašil. Vraj je dobrým strelcom, lebo potajme držanou flóbertkou už srnca skolil. Rúča mlynárka vie kedy pomocník Jantek aj na diviaka zblízka pálil. Bolo to vtedy keď diviak vôkol vysokej bobrej hrádze kvôli myšiam a pandravám chrústa zjari obrobené pole nanovo oral.

Veru, rúčej mlynárke nič neunikne, svojho mlynárskeho pomocníka Janteka dlho so záujmom tajne pozorovala. Rovno mu vraví, že veľmi dobre mieril, no neúspešne pálil. Lebo krupón diviaka flóbertkou nemožno prevŕtať, ale na vodného bobra si trúfnuť môže. Áno, pomocník Jantek mal vodného bobra na Žriedlach už veľakrát na muške, ale vystreliť sa neodhodlal. Darmo sa rúča mlynárka na pomocníka Janteka milo usmieva, patróny do schovanej flóbertky mu zakúpiť sľubuje. Vodný bobor na Žriedlach je pred mlynárskym pomocníkom Jantekom v bezpečí, pretože mu stráži tajne držanú flóbertku, ukrytú v bútľavine nad bobrou hrádzou. Ale tie patróny by sa pytliakovi Jantekovi určite na ulovenie skalného bobra zišli. Všetko má svoju cenu a čas.

Mlynársky pomocník Jantek je spriahnutý s rúčou mlynárkou na Žriedlach a bylinkárkou Levandou spod Borsučej skaly. Nie jedenkrát mu lampášmi svietili keď vykosťoval potajme uloveného zajaca alebo srnčiu zver. Teraz sa všetci traja vydali na spoločný nočný výlet. Mlyn stráži smelý vodný bobor, do útleho príbytku bylinkárky Levandy sa nikto neopováži bez dovolenia vstúpiť. Spolu hodlajú uloviť skalného bobra pri Borsučej skale, mocné byliny nazbierať, po ukrytom poklade očkom hodiť. Taký majú plán. Lesné jazvece sú v auguste dobre vypasené. Obalené sú vzácnym tukom a pripravené na dlhé zimovanie. Teraz hodujú na vyhrabaných osích a čmelích hniezdach. Pytliak Jantek pozná obývané jazvečie brlohy podľa vychodenej prti a čerstvo vyhrnutej zeminy. V skalných častiach Pienin je takýchto kotlov veľa.

Končí studená augustová noc, na oblohe tróni vysmiaty biely kotúč. Práve zahalený riedkymi mrakmi chabo osvetľuje okolitý kraj. Vzduch je poriadne nasýtený živicou borovicového lesa, všade sa rozprestiera ticho. Bokom nad norou sa pytliak Jantek opiera o stenu hladkej vápencovej skaly. V nehybnej polohe prečkal dlhú noc, trpezlivo čaká na svojho skalného bobra. Je mu jedno či lesný jazvec bude chcieť brloh opustiť aby sa vydal na ranný lov, alebo iný lesný jazvec sa z nočného lovu bude chcieť do brlohu vrátiť. Pytliak Jantek je už rozhodnutý, nabitú flóbertku vyskúša. Obďaleč v lieskových kríkoch sa krčia dve ženské postavy, lampášmi hompáľajú. Už im bola zima, rozhodli sa trochu ohriať sálajúcim teplom z cylindrov. Z diaľky to vyzerá akoby na oblohe pribudli dve nové hviezdy. Zámer nazbierať cestou ku Borsučej skale mocné byliny alebo nájsť zakopaný poklad im nevyšiel, lebo svätojánske mušky sa neukázali. Veď Jána bolo takmer pred dvomi mesiacmi. Báli sa kráčať nocou samé, preto zastali pod kríkmi, prebudili sa skrehnuté.

Lúkou sa mihol tieň, nedal sa bližšie rozpoznať, lebo mesiac sa celý skryl za oceľový vankúš. Opäť nastala tma. Pytliak Jantek, rúča mlynárka a bylinkárka Levanda boli ukrytí v útrobách chladného lesa, ktorý odolával poryvom náhleho vetra. Stromy sa knísali akoby chceli rozohnať tajomnú tieseň. Opäť sa vynoril mesiac, osvietil lúku a priľahlý les. Brieždilo sa a pytliak Jantek zbystril pozornosť. Hlavou mu preblesla pochybnosť či sa k nemu naozaj blíži to na čo celú noc čaká. Zreteľne bolo počuť šuchot na chodníku. Pytliak Jantek sa načiahol za nabitou flóbertkou, ktorú mal opretú o zoschnutú sosnu. Predpažil ruku, zamieril na bielu siluetu a potiahol spúšť.

Výstrel preťal skoré nedeľné ráno, jeho ozvena letela hlboko do údolia riečky Lypnica. Na chodníku pri Borsučej skale ležalo rohaté zviera zasiahnuté do krku. Už na začiatku leta odbehlo gazdovi do strmých skál stádo kozy domácej a nedalo sa zahnať späť. Zo zovretého pysku uloveného zvieraťa vytŕčal predposledný hryz. Vzrušenie vytlačilo pytliakovi Jantekovi na čelo kropaje potu. Pribehli aj rúča mlynárka a bylinkárka Levanda. Nevyriekli jediné slovo. Celkom sa rozvidnelo, nebolo treba svietiť, ženy zhasli svoje lampáše. Nečakaný úlovok podliehal plaziacej sa ostrej čepeli noža, označeného úzkymi zárezmi na ošúchanej rukoväti. Nevedno či tam dnes pribudne nový zárez. Nestrávená potrava vytryskla z útrob zvieraťa keď sa ostrá čepeľ pytliackeho noža zaryla do bachora.

Nikto si smradľavý zápach nevšímal. Účastníci lovu sa len tak motali okolo a prizerali pytliakovi Jantekovi na jeho rýchle ruky. Nastal čas presunu. Pytliak Jantek vyložil úlovok na svoj široký chrbát, zaprel sa do kolien a rázne vykročil na chodník. Rúča mlynárka niesla lampáš, pytliacku kapsu s nábojmi a flóbertku. Bylinkárka Levanda niesla iba lampáš, cestou zamyslene ukladala do ľanovej torby zbierané kvietky. Je zmierená, tento rok zostane bez jazvečej masti. Vodný bobor mlyn nestrážil, ale cez noc spílil nad hrádzou bútľavú vŕbu, do ktorej pytliak Jantek ukrýval tajne držanú flóbertku. O mäso z uloveného rohatého zvieraťa nikto nemal záujem. Nikto sa nezasmial. Pytliak Jantek hlúpo ulovil smradľavého domáceho capa namiesto voňavého skalného bobra. Les má svoje oči a uši. Neprajníci pytliaka Janteka dlho za chrbtom škodoradostne ohovárali, že je do rúčej mlynárky zamúčený až po uši, ale tá ho nechce, lebo vraj smrdí rybami a capinou. Nevedno kde je teraz tá flóbertka. Ale vodný bobor sa v údolí riečky Lypnica po mnohých desiatkach rokov znova ukázal. Vodný bobor má postavené vysoké hrádze v honoch Strašné Mláky, Pod Penkalazom, Nemecká Dolina, Pod Lánami.

Lásky pod lieskami

Očakávam, že pri chate nad ránom sa zas ukáže stádo jeleníc, chodia tu okolo štvrtej pravidelne, láka ich chutná paša na lúke v rozhraní lesa a potoka. A pod zavalitým smrekom nad jarkom vlhká voňavá soľ. Zvedavý som či dokážem isto odlíšiť vodiaci kus od ostatných jeleníc, často ich tu zvykne byť aj ponad dvanásť kusov. Dvere do chaty som večer ponechal zámerne otvorené dokorán, aby som mohol bez vrzgotu nad ránom z pelechu ticho vykĺznuť a detailne preskúmať stádo, ak mi bude priať šťastie. Aj takto možno v hĺbke lesa krátiť skoré ranné chvíle, ale po polnoci niečo vliezlo do chaty, pridlho mi oňuchávalo tvár, studený pot mi so žblnkotom vyvieral na čelo. Spod vankúša, naslepo, skúmam to huňaté čudo, bárs by to bol iba domový pes, teraz čosi šramoce v rohu haly, tam držím kôš na odpadky. Nehýbem sa, nedýcham, nežmurkám, ale myseľ mi beží na plný výkon. V tom riečisku myšlienok vidím aj medveďa čo pod Chopkom vypomáhal turistom so stravovaním, trpezlivo v kroví vyčkal kým turisti konzervy pootvárali, až potom sa ukázal, chlieb z plecniakov sám povyberal. Dobre je, tu snorí iba veľký ovčiarsky pes, práve vyvrátil ten kôš, rozhodnutý som prejsť z obrany do útoku. Prudko vstávam z pelechu, zahalený paplónom až po uši, takto obrnený pristupujem znenazdajky k tomu čudu. Šokovaný pes ledva lapá po dychu, nedarí sa mu od ľaku zaštekať, iba divne chrčí a kňučí, z chaty kade ľahšie vybieha, ten sa tu viac neukáže. Vyhral som ten zápas, spokojne hodnú chvíľu žmúrim a podriemkavam, pes sa nevrátil, ale ani jelenice sa neukázali. Odkladám pôvodný zámer nájsť vodiacu jelenicu stáda na inokedy. Čoskoro sa rozbrieždi, naťahujem na seba obutie a poľovnícke háby, beriem do rúk plecniak, flintu, pytliacky klobúk a už kráčam na poľskú hranicu za starým srncom.

Mierim do osvedčeného Čierneho potoka. Nie som tam v to ráno prvým návštevníkom, po lúke už pobehujú dve postavy, chladia svoje hnáty v rannej rose, on popíja minerálku, ona zbiera zvršky porozhadzované okolo zahmleného auta. Tajní milenci, možno celú noc pretancovali interiér diskotéky, teraz rámujú exteriér poľovného revíru a ventilujú nahromadenú energiu. Ale nijako mi v love neprekážajú, zďaleka ich obchádzam a stúpam hore potokom. Kráčam nehlučne, z nohy na nohu, iba tak možno prísť do kontaktu so zverou, takpovediac naostro. Darí sa, revír je vo vynikajúcej kondícii, ostražito ma pozoruje vodiaca jelenica, aj jelenča na mňa hľadí, iba radary natŕčajú a behy pripravené na odskok prichystané majú. Dvíham mladého srnca, neskoro som ho zbadal, odbieha poriadne vyľakaný, možno aj nahnevaný, tenko breše a spúšťa celú zvukovú lavínu, to už brešú tri srnce, jeden z nich by mohol byť hľadanou trojkou. Strmšou zvážnicou prechádzam lesíkom, nie viac ako na tri metre v kriakoch vľavo odo mňa fučí diviak, od prekvapenia ma až nadvihlo. Prebleslo mi, že aj ovčiarsky pes by sa mi v tej chvíli isto zišiel, nemal som ho z chaty duriť, nakŕmiť bolo treba. Prirýchlo snímam winchestrovku z pleca, až sa rozkotúľali mušle z klobúka dole svahom, odisťujem, určite nebude kedy mieriť, ale diviak sa z krovia nepohol, iba stále výstražne fučí, filtruje môj pach, ja ho tiež cítim, zvláštna pozičná rovnováha. Predsa sa niečo deje, zhora k diviakovi pribieha diviačica a sedem prasiatok, keď ma zacítili, rýchlo sa postrácali v útrobách hlbokého jarku. Diviak stále drží pozíciu a diviačica je celá zastrčená za lieskami, iba jej chvostík vidno, stále ním krúti, po chvíli sa za diviačikmi poberá, aj fučanie diviaka ustalo, kanec môj pach ako neškodný vyhodnotil, určite si ma nadlho zapamätá. Kladiem klobúk na hlavu a stúpam hore Bystrým hrbom, namierené mám Pod skaly, tam na mňa starý srnec s parožím ako holý fúrik, teda táčky bez vane, určite čaká. V preliačinách zvážnice asi na desať metrov vidno dva mladé jelene, päť minút ich pozorujem, pokým v nich nevzbudím podozrenie, jeden z nich kúsok odbieha, stále na mňa hľadí, to už aj druhý sa rozbehol. Som Pod skalami, chvíľu oddychujem a pomaly kráčam horskou lúkou, vychádzajúce slnko sa mi opiera do chrbta, vrhám dole strminou dlhočizný tieň. Z ničoho nič hľadím na mohutného srnca vzdialeného tridsať metrov, parožie mu vysoko ponad ušnice vytŕča a papuľu má celú sivú, pozeráme na seba, vychutnávam tú sviatočnú chvíľu, dlho som nebol v revíri, posudzujem srnca ako poľovný hospodár prikázal, srnec do slnka škúli, lapaj jeden, šibol medzi liesky len čo som odložil ďalekohľad a pušku schmatol. Zobral behy na plecia, odskakuje do skál a breše, breše, breše. Ten je môj, ale teším sa, že mi v poslednej sekunde odskočil, doprial som mu dostatok času, využil ponúkanú šancu a jednoducho zdúchol.

Prebúdzam sa o čosi skôr ako včera, spievajúce pánty chatových dverí mi neprekážajú, ale jeleniciam áno, stratili sa len čo som v šere kľučku od dverí stisol, zakvílila slabo, ale stačilo aby sa všetky rozpŕchli kade ľahšie, na vodiaci kus som nestihol ani len pomyslieť, myseľ mi máta životný srnec Pod skalami, takého vraj iba raz možno stretnúť. Chcem tam byť oveľa kôr ako vyhupne slnko spoza Vysokých skaliek, ktoré Poliaci nazývajú Vysoká, teda už pred šiestou rannou hodinou. Svižne stúpam po zvážnici za Vysoký vrch, pri novom včelíne vidno dva výradové srnce, ale nevenujem im pozornosť, lebo srnca mám vyhliadnutého, lapaja skalno-lieskového. Trpezlivo oba srnce na mňa hľadia, z ratice na raticu bokom odbiehajú, pobrechávajú, neskôr jeden berie spádnicu útokom, druhý traverz uprednostňuje, stále sa ku mne otáčajú, no, úspešne sa míňame navzájom. Zadychčaný prichádzam k napájadlám a skúmam čo tak rozkričalo straky, ktoré na husté trnie prudko nalietavajú, zrazu vidím, že na mohutné jelenie parožie sadajú, poriadne sú namosúrené, keď silný jeleň na lístoček pod stračím hniezdom chcel dosiahnuť, to bolo opereného kriku, slabší jeleň sa iba prizeral, pekné poľné divadlo, oba jelene to nakoniec vzdávajú, straky sa celkom upokojujú, pole sa od pernatej a srstnatej vyčistilo. Videl som už dosť a stratil viac času, treba sa mi na lúku Pod skalami rýchlo presunúť, už aby som tam bol, slnko je blízko, potichu kráčam od Solypsovej doliny a prehľadávam strmé spodné okraje lúky, odrazu zo skrytého ležoviska medzi sosnami odskakujú jelenica s jelenčaťom, jelenica zmätene ventiluje bä, bä, bä, rozbieha aj môjho srnca čo z porastu parožie práve vystrčil. Dnešné ráno to bol už tretí koncert, srnčí, stračí a nakoniec kombinovaný jelenicový a srnčí. Brechot to bol poriadny, salašnícky pes by to neutiahol, môj srnec práši do skál pomedzi hrubé liesky, nepekne so mnou aj dnes vypiekol a vyhráva na body aj v druhom kole, skúsim šťastie inokedy, teším sa na tretie stretnutie, ale treba dopriať lesu oddych, zver upokojiť, preto hodlám prísť až o pár dni, privstanem si a obsadím novo objavené ležovisko, hoci pochybujem, že srnca okabátim, je veľmi opatrný, poučený, iba tak sa mohol s takým ohromujúcim parožím v revíri udržať, možno aj ľúto mi bude po ňom strieľať...

Veru nesadli mi tie marhule čo som včera ráno od Poliaka na križovatke kúpil, síce poľahky som k napájadlám pod Vysokým vrchom nehlučne a potme vybehol, ale tam som už musel rannú toaletu urobiť nehľadiac na čerstvo rozrytú lúku, pušku pri poľnej ceste na plecniak odkladám, opasok pod medzou narýchlo odopínam, nenechám sa vyrušovať, totiž spolieham, že prasiatka môj pach dobre poznajú, diviačica nebude grúliť a kanec fučať, veď nie po diviačej stope práve idem, ale tie zažívané marhule nielen mňa vyviedli z rytmu, varovné zafučanie sa blízko pri mne ozvalo, diviak flintu, plecniak, klobúk a ďalekohľad preskakuje, ja sa ku vzácnej poľovníckej výbave iba krátkymi krokmi ponáhľam, ale diviak znepokojený tým marhuľovým pachom už ďaleko po lúke trieli, neúspešne po ňom pálim, neskôr sa tu vrátim, dohľadanie pre istotu urobím, presúvam sa rýchlo Pod skaly, kde mám pri východe slnka tretie súťažné stretnutie so srncom dohovorené. Obsadzujem za šera ležovisko jelenice, čakám na nové slnko a starého kapitálneho srnca, snažím sa nezadriemať, spomínam ako som raz Vysoké skalky po poľskej strane obchádzal, poľská vojenská obrana ma zlapala, ale bez papierovania s povelom „Utekaj!“ pustila, podozrievavo sa vojaka pýtam prečo ma púšťa, tajomne sa usmieva, vraj on za frajerkou na slovenský Foľvark (Stráňany) sa ponáhľa, nemá čas so mnou na vojenské stanovisko kráčať, odľahlo mi, hranicu späť zmätene prekračujem. Dosť bolo akčných mladých spomienok, teraz na životného srnca v Pieninách čakám, slnko práve vyskočilo spoza hradby skál, zažiarili v diaľke Veterný vrch, Ždiarska vidla a Lomnický štít, očakávaný lapaj srnec sa neskôr ukázal, práve mladú srnu naháňal. Ostro hvizdnem, zháčili sa obaja, strnuli, srna ladne odbieha, ale srnec najslabšiu chvíľu práve prežíva, na „šticha“ na dvadsať metrov stojí, priamo do ústia mojej guľovnice zvedavo hľadí, nozdrami chveje, iba potiahnuť spúšť mi bolo treba, ale odhŕňam hlavňou haluzie a zvolám „Utekaj!“, dnes nad ránom som už strieľal, nebudem po chotári olovo rozsievať. Teda vyhrávam na body nad lapajom srncom až v treťom kole, on konečne sa spamätáva, do liesok fujazdí, pritom odušu hlboko breše. Cestou naspäť neúspešne dohľadávam diviaka pod Vysokým vrchom, veľmi unáhlená rana to bola, diviak vôňu zmäkčených marhúľ si navždy zapamätá. Túto sezónu srnca s parožím ako holý fúrik nikto neulovil, možno nabudúce, tohto roku sa ešte pohnem za jelenicami určovať vodiace kusy, alebo za rujným jeleňom.

Jeleň od Veterného vrchu

Čaká na vydanie ...