Diagnóza Štiepka

Mentha piperita P.

Diagnóza Štiepka je dobrodružným románom z lesohospodárskeho prostredia o nezmyselných zápletkách, hlúpych šarvátkach a účelovo vyprodukovaných zrážkach vedenia urbárskeho spolku Hubertus s podielnikmi. Aktérom úsmevného deja o lesnej pôde, guľatine a kôre v podkroví je špecialista na fyzické a finančné holoruby predseda Hubert Štiepka.

Jeho pomocníkmi sú špecialista na dopravu a škaredé personálne služby adjunkt Chvojina, špecialista na prebierky a výrub zdravého lesa hospodár Bútľava, špecialista na primárne zhodnotenie hmoty v pílnici majster Gáter, špecialistky na pomocné vnútorné práce expedientka Hegubea a manipulantka Begudea, špecialisti na terénne práce piliari Jelša, Lieska, Vrba, Rakyta, špecialisti na rast sadeníc, zalesňovanie a ochranu porastov lesníci Jedľa, Breza, Buk, Dub, Hrab, špecialisti na približovanie produkcie hmoty na sklad furmani Limba, Sosna, Kosodrevina, špecialisti na ochranu, výcvik a obranu spolkový zapisovateľ Lykožrút a vrchný radca Kôrovec.

Diagnóza Štiepka, nevyhnutne, postačujúco v žartovnej podobe, vystríha všetkých členov lesného pozemkového spoločenstva pred nebezpečnou nákazou, postupnou aproximáciou potupného bezprávia. Spochybňuje dychtivé počiny lúpežného kvinteta votrelcov pilinovej veže, skrytý komerčný cval neosedlaných strakatých koní a zbabelo rajtujúcich lúpežných rytierov Želatínu, Žihľavu. Spochybňuje reliktných a latentných kvázivozatajov, ktorým členovia spoločenstva, možno z ostychu alebo strachu, alebo pohŕdania, odovzdane tolerujú cieľavedome nacvičované a pompézne predvádzané floristické numerá samoľúbosti.

Inotajom upozorňuje na priehľadné manévre absolutizmu, nehodné zákonom deklarovanej ľudskej slobody a rovnosti. Ale žiaľ, nad týmito poľutovaniahodnými škodnými procesmi nebdie odkryté postriebrené ucho Živicu, nebdie privrznuté pozlátené oko Črepinu. Dej románu je rýdzou fikciou, všetky mená zúčastnených románových hrdinov, ako aj uvádzaný latinský názov v záhlaví, sú vymyslené.

Francopress

Prístrešok riadiacej veže lesohospodárskeho spolku Hubertus vysoko prečnieva všetky okolité stavby, hlavný hrebeň a strecha budovy sú štýlovo pokryté tvarovanými červenkastými tabuľkami, sú vyrobené z prepálenej hliny. Samotná budova je novo ošatená, natretá do siva, sťaby zámerne z diaľky i zblízka pôsobí veľmi staromódne a zavalito, juhozápadnému priečeliu dominuje klíma, primontované ventilátory, ktoré hudú svoju otrockú pesničku deň a noc.

Nevedno prečo, ale vo veži sa neustále práši a pije, možno návykový zlozvyk z blízkeho Írskeho pabu, jeho komín vždy chrlí jemný popolček z nedokonalého spaľovania dreva alebo koksu, a tak zadrhávajú osky vrtuli. Nielen preto sú dvere a okná na budove často otvárané dokorán, cez ne vždy zateká, teda tekutín a prachu je dostatok, no nielen to.

Noční strážnici tvrdia, že v budove neustále čosi šramotí, nezriedka počuť hlboký nárek, ktorý často prechádza do kvílenia, pozdejšie počuť iba bedákanie. Vravia, že v zbúranej priľahlej budove v minulosti sídlil chudobinec s pohrebiskom, príležitostne vojenský lazaret, pravda, kto by sa v čase vojny staral o chudobnejších civilov.

Tu vyliečení vojaci nie zriedka potajme vkĺzli do tmavého podzemia, využili priechodný podzemný labyrint chodieb, aby sa múdro vyhli pokračovaniu vlastnej vojenskej kariéry bez perspektívy, uviazli však v nepriechodných katakombách spolkovej budovy Hubertus, ktohovie, možno to duše tu zablúdivších nariekajú.

Podzemie pri ventilačnej šachte bolo v minulosti zakryté zeminou, ale zvedavý votrelec, predseda spolku Hubert Štiepka, tajný únikový chodník odkryl a užíval. To on nočných strážnikov tak často desil, keď im spočiatku zo špásu, neskôr s tajným poslaním, odspodu na vrátnicu klopal. Nevedno za akým účelom v tmavom a vlhkom labyrinte zriadil tieňové tlačové pracovisko, do ktorého mohli vstúpiť iba konšpirujúci pracovníci, teda adjunkt Chvojina a spolkový zapisovateľ Lykožrút.

Rafting na pílnici

Mladý adjunkt Chvojina, kuloárne nezriedka nazývaným Gľon, bol inverzným obrazom zrýchleného Huberta Štiepku, rád sa zdržiaval blízko výrobnej linky spolkovej pílnice, jednak tam bolo príjemne teplo, ktoré udržiavalo atómy jeho telesnej schránky v potrebnej kondícii, tam sa aj upísal čertovi a stal sa agentom v lilavozelenom mundúre s perspektívou riadenej ochrany a sofistikovanej podpory, maškrtným konzumentom skrytých spoločenských výhod.

Stručne povedané, obchodoval s ľudskými dušami, jeho úlohou bolo prispôsobovať neprispôsobených a eliminovať neprispôsobivých, teda občas musel riadene zavítať medzi výrobný personál priamo na Pílu, bola to jeho základná úloha, popritom dôvtipne mal dohľadať na prirýchleho Huberta Štiepku, ten bol poddajnou srdcovkou všetkých démonov, ktorí vedia, že králi sa všade radi obklopujú šášmi.

Adjunkta Chvojinu práca v teréne zaujímala pramálo, ťažba v lese bola pre neho namáhavá, nie vždy sa mu podarilo vystúpiť až na kopec, aby správne vyčíslil rozsah škôd spôsobených víchricou, či zhryzom mladých porastov lesnou zverou. Ale dobre vedel kedy, čo a prečo podpisuje, snažil sa byť stále medzi ľuďmi, nebol stavaný na namáhavé práce v lesnom teréne. Zaujímal sa o poloautomatizované pílenie tvrdej a mäkkej guľatiny, ale dostával sa do siahodlhých sporov s vedúcim prevádzky Gátrom.

Agent Gľon akoby nevedel čo s palcami, zápalisto hýbal všetkými ovládačmi výrobnej linky, rýchlo preraďoval priamy chod podávača guľatiny na spätný, a obrátene. Vzrušoval sa nad ostrosťou, blyskotom a šepotom píly, hotovej okamihom do pílenia dreva a výroby hranolov, fošní a dosiek. Prosto, na Píle v pílnici, hore dole pomaly raftoval na guľatine. Vyhovovalo to jeho povahe, schopnostiam a zručnostiam, ale v porovnaní s Hubertom Štiepkom bol až priveľmi dôkladný, ak to máme zrozumiteľne charakterizovať, Štiepka takmer rýchlosťou blesku vysáva firemný rozpočet a zároveň ovieva svoju múdro omytú hlavu, mladý adjunkt Gľon, na rozdiel od Huberta, nikdy nekoná chaoticky, javí sa byť úplný, kompletný, spoľahlivý ako každý energetický box na schnutie dosiek, dobre vie, že hrubú, surovú, zasmolenú, smrekovú či jedľovú, viaccólovú dosku treba sušiť aj tri dni.

Teda mladému adjunktovi Chvojinovi vyhovovala slimačia rýchlosť posuvného zariadenia výrobnej linky, jazdil na ležiacej klade ako na horskom tobogane, veľmi nebezpečne si krátil dlhé chvíle pred každou poradou urbárskeho spolku, v jeho poľnom, chemickom a biologickom, laboratóriu, nezriedka experimentoval s láskou, tu aj lapil Lykožrúta, s ktorým neskôr udržiaval romantický vzťah, prevaľovali sa tam jeden cez druhého.

Čudný lykožrút

Málokto tuší, že stať sa chrobákom, teda spolkovým zapisovateľom, je tak jednoduché, netreba vynaložiť veľké úsilie a preukazovať fortieľ, postačí ak sa človiečik podujme na neviditeľnú spoluprácu, touto cestou vykročil čudný Lykožrút ako člen zďaleka spoznanej pomocnej lesnej stráže. Spočiatku dozeral na miestne zvážnice a sklady dreva, neskôr na miestne križovatky, fascinovali ho farebné svetelné signály, ako vedúci pododdelenia pre dohľad nad verejnosťou získal najvyššie možné spolkové ocenenie, ČOŽZ - červená, oranžová, žltá a zelená, pretože karhal neúprosne, či išlo o piliara na bicykli, dedka s fúrikom, babku s káričkou, alebo furmana s volským či konským záprahom.

Pochytila ho taká vášeň pre hru Svieti a Nesvieti, Stojí a Nestojí, že mu nebolo páru, jeho prísnosť vyrážala dych, keď na stopke pokutoval adjunkta Chvojinu, lebo sa mu zotrvačnosťou neustále dokrúcali disky na ukradnutých módnych elektrónoch na jeho ojazdenom neeurópskom motorovom vozidle. Na tej križovatke sa tí dvaja stretli náhodou, slovo dalo slovo, dohodli sa na ďalšej neplodnej spolupráci, naplnili tak celé spektrum dúhy, keď spoločne vykročili k najvyššej méte MIF - modrá, indigová a fialová, presúvali sa Infra až Ultra.

Tajomná bútľava, Mĺkvy gáter

Stať sa oddaným poddaným možno na všelijaký spôsob, uvedomelo, neuvedomelo, so súhlasom, bez súhlasu, vedome, nevedome, otvorene, utajene, ale posledný typ kooperácie je najžiadanejší, vôbec nemusíte byť najostrieľanejším kalibrom. Stačí ak vybehnete s partiou na chatu, dáte zopár deci vínka, pikantný jelení guľášik, zaujmete spomienkami, politikou, flintičkou s puškohľadom, a už máte psycholóžku na lôžku, alebo vice versa, to bola tá pravá parketa pre Bútľavu, hoci nikdy nevlastnil zbrojnú licenciu a guľobrok mu na dobré slovo zapožičiaval istý Bard, ten aj divinu a vínko na tie psychovýjazdy dodával.

Načrtnutú metódu pravého nespoločenského kontaktu uplatňoval aj Hubert Štiepka, dosť často, pravda, najprv sa musel nebadane vytratiť do vysokej hory štíhle briezky sklátiť, alebo do podzemia jedličky dovliecť, čo sa mu takmer vždy bez problémov podarilo, iba tí noční strážnici mali z jeho tajomných návštev mindráky. Briezky majú tú výhodu, že horia surové nielen vo dne, ale aj v noci, slaninku na modrom plameni možno opekať, ale so staršími jedličkami to také jednoduché nebolo, pridlho trvalo kým sa rozhoria, takéto dosúšať na kolene bolo treba, až potom do krbu prihodiť. Hubert Štiepka dokonale ovládal prácu na poli slávy, na prvé jazdy do lesa si veterána s českou ešpézetkou zaobstáral, darmo mu Bútľava dennodenne dohováral, nijako sa nedal preonačiť, vždy po svojom učinil, najväčšmi to Gátra škrelo, nič však nepovedal, zvyknutý bol silno zaťať zuby a rovnako pilno pracovať, takpovediac, na viaceré strany.

Nech už to znie akokoľvek čudne, prvoplánovanou úlohou Gátra bolo obsluhovať chladiaci box, vždy plný všelijakých dobrôt, o kvalitné vínko tu skoro vôbec nebol záujem, ale o čosi tvrdší, číry, či farebnejší mok áno. Na štopli, etikete, obale a farbe vôbec nezáležalo, fľaša ako fľaša, ale na percentách veľmi. Stalo sa nepísanou tradíciou, že piliar Vrba pôsobil v spolku Hubertus, popri svojom hlavnom pracovnom zaradení, predovšetkým ako vrchný ochutnávač všetkého čo tieklo, nepotreboval na analýzy vedeckú kalkulačku, spamäti vedel premieňať neštandardizovanú 90-ku, 70-ku, 52-ku na frekventovanú 40-ku, takto diskrétne prebieha normalizácia tekutín, vždy s akcentom a úškľabkom vravel. Schopnosť vedieť riediť Vrbovi úprimne závideli protežovaní zamestnanci spolku, totiž len títo mohli byť prítomní pri otváraní spolkového chladiaceho a mraziaceho zariadenia, družobne nazývaného Grády stacionár, pod takýmto inventárnym názvom predseda spolku Hubert Štiepka prikázal Gátrovi zaevidovať toto účelové mraziarenské zariadenie v účtovníctve, prízvukoval, že pravý chľast nikde nezamŕza, ako harfový chemik to veľmi dobre vedel.

Tú deväťdesiatku-špiritus dodávali poľskí kamionisti, odvážali zo spolkových lesov iba nespracovanú guľatinu, austriáci uprednostňovali hranoly, fošne a sedemdesiatku-absint, našinci zvykli sa spoza kríkov prizerať a tešiť sa hoci neomietnutým doskám a ovocnej, nezriedenej päťdesiat dvojke, pravda, dovtedy pokým neprišiel piliar Vrba. Žiadna sláva netrvá večne, piliar Lieska pri nedefinovanej príležitosti vystúpil s prekvapivým vyhlásením, že on dokáže riediť nižšie grády na vyššie, všetci duchom neprítomní tomu uverili, od toho času bol piliar Lieska považovaný za spolkového hlavného experta pre reverzný chod, o čom svedčí diplom vydaný Hubertom Štiepkom, ak by sme toto považovali za nevydarený žart, prosím, ale neodpustiteľné je to, že Lieska kradol, naozaj kradol firemné stravné lístky.

Vtedy na Východe

Údernú viacčlennú skupinu piliarov viedol Jelša, ten pôvodne pílil vo východných Karpatoch, ale rád prijal ponuku Huberta Štiepku píliť nepoddajné tvrdé listnáče v šarišskej vrchovine. Neveľmi sa mu chcelo zmeniť geografické súradnice, ale získal prísľub, že bude môcť v práci používať namiesto starých benzínových reťazových píl modernejšie dieselové, tak ani chvíľu neváhal a prijal ďalšie šašovské angažmán. Až neskôr zistil, že tie dieselové reťazové píly boli naozajstnou bublinou, nafúknutým marketingovým gestom predsedu spolku, hlavný piliar Jelša bol zneužívaný. Prišiel na to čoskoro, ale nedalo sa už veľmi cúvať, tak aspoň zodpovedne trénoval chodenie do práce a používal svoju dlholistú Husqvarnu vždy na poloprázdny výkon. Zmäkol keď okolo neho, hlavne za chrbtom, pílili ostatní spolkoví piliari Lieska, Vrba, Rakyta, ktorí uprednostňovali krátkolisté Stihlky a tvárili sa, že im spoločne ide o súťaž továrenských značiek, aké nezmyselné preteky to boli, spor o vodcovstvo v skupine sa na porezanie vyostroval.

Jelša rezignoval až keď všetci spoločne spílili Kosodrevinu, nevedno kde sa to odolné ihličie pod šarišským hradom vzalo, odkiaľ ho víchrica privliekla, ale bolo nad Blatným potokom dobre zakorenené. Poradili si, využili dvojnásobnú silu východných a západných vetrov, vždy im prefukovalo kešene, preto sa Jelša a Rakyta dávno doubl agentmi stali. Lieska konečne svoje žlté jahňady do rozpuku priviedol, radostná báseň všetkým sladko pod kabátmi znela, to iba triezvy Vrba skľúčene pred seba hľadel, totiž on jediný neustále Huberta Štiepku vyzýval aby tú Kosodrevinu nepílili, stalo sa, už sa neodstane. Nakoniec Lykožrút, vnútropodnikový antikontrolór a zapisovateľ v jednej osobe, sa aj do statných listnáčov, od Duba na Hraba, pustil, Gľon mu sekundoval, lesohospodársky spolok Hubertus zrešetel.

O zapletených agentoch sa nezvykne pochybovať, či majú zbrane, rýchli jazdci z východu, pištoľníci Jelša a Rakyta, každý z nich mal po dva kolty, nech to znie akokoľvek čudne, jednu zbraň mali na nosenie, druhú na držanie, boli to ich Oči a Uši. Oči nosili zavreté, uši držali upchaté, obaja prišelci pilinovej veže vedeli o čo Hubertovi Štiepkovi ide, rýchlo mu porozumeli, ignorovali znepokojený šum lesa, boli slabí, svoje zbrane nevytasili pod košickou horou, ani v šarišskej vrchovine. Jazdili na tajnej šifre, držali v kyslom úsmeve celé Karpaty, pohýnali sa iba vyčísleným smerom, nikdy neboli pravými odborníkmi vo fachu, robili priehľadné manévre, neporozumeli kontinuu, neboli ani diskrétni, nevedia kto im doručil tie benzínové reťazové píly, o futuristických dieselových do dnešného dňa netušia či smrdia, oni áno.

Destilovanie silice

Mladosť a rozšafnosť nie vždy úplne korešpondujú, múdri ľudkovia už vedia, že aj to najradostnejšie ráno dozrie, zodpovednosť prichádza nenápadne, každý z nás by chcel byť dlho mladým, viac menej bránime sa povinnostiam, ale spravidla vždy príde zlom v nazeraní na vonkajší svet, a sme dospelí. Kosodrevina nebol výnimkou, politika ho nikdy nezaujímala, šomral v polospánku, keď jeho otec nad ránom naladil slobodnú Európu, ale v ten augustový deň rádioprijímač už nevydával sprievodné, praskavé a piskľavé, zvuky, otec po chvíli prepol frekvenciu na československý rozhlas a stroho zavelil „Rýchlo vstávaj, sme obsadení, sadáme na V3S, ideme pre múku do veľkoskladu potravín v Kežmarku!“, písal sa vtedy šesťdesiaty ôsmy a spachtoš mal takmer pätnásť.

Kosodrevina sa obliekal rýchlo, predsa len tak ďaleko sa nie vždy podarí vycestovať každý deň, spomenul si ako bol s otcom v Lozorne za Bratislavou, ako mu otec hrdo ukázal hospodárstvo, na ktorom otca na sklonku vojny prichýlili, rozprával ako stál medzi múrom a popravnou čatou, ako sa zaňho styčný dôstojník československej armády zaručil, že nie on správy o pohybe vojsk vysielal, ale radista od vedľa.

Cesta do veľkoskladu rýchlo ubehla, hradská bola miestami vápnom popísaná heslami „Černík-Dubček-Sloboda“, múkou bola naložená plná korba nákladniaka, vhodný tréning pre dospievajúceho Kosodrevinu, rýchlo sa v Jednote minula. Ale po druhýkrát do veľkoskladu už nebolo prečo ísť, obchody sa vyprázdnili, pribudli aj štvavé heslá „Pravoslávni vítajú Brežneva!“. Takmer všetci veriaci a neveriaci v obci sa prepísali ku gréckokatolíkom, barikády na miestnej fare boli rozobrané, život pokračoval odznova, Kosodrevina dozrel, stal sa opatrným jazvecom.

Po druhýkrát vtiahlo Kosodrevinu do víru spoločenského pohybu v osemdesiatom deviatom, to už pôsobil ako adept na experta vyššieho rangu pre lesohospodárske a ekonomické aktivity. Často cestoval, bol dobrým pozorovateľom, videl ako sa ľuďom skokmi menia charaktery, slabí silneli, dovtedy nebojácni a silní bezmocne sedeli, ale nie všetci, našťastie krv netiekla, nečítalo sa už medzi riadkami, ale medzi celými novinami. Kosodrevina bol uznávaným expertom, zachoval si tvár, spoluprácu s čertmi odmietal, traverzoval ako sa dalo, nie ráz mu krížili cestu, veľkú tvárnicu do jazdnej dráhy auta dali, nie každý má šťastie byť slobodným duchom a fyzicky silným, nie každý je taký.

Ak hovoríme o kariére Kosodrevinu, treba povedať, že sa viac tešil malému odznaku cvičiteľa športovej turistiky ako veľkému diplomu hlavného experta v oblasti riadenia všetkých karpatských lesov, polí a lúk. Bol šokovaný, keď vymenovanie privlieklo so sebou neustály tlak čertovej matere a všetkých jej príbuzných. Stručne povedané, ak Vám ktosi odkryje svoje karty a Vy nezačnete hrať, stávate sa nepriateľom systému a nedostanete už ďalšie šance, síce odhadli Vás nesprávne, ale. Žiaľ, aj pozametať treba, človiečika z ringu vytesniť, postačí úkolovať podliaka, vhodným bude predsa Hubert Štiepka, špeciálnu komisiu po druhýkrát zvolá a destilovanie silice môže začať.

Pomyselná skúsenostná dvadsiatka rokov funguje, môžeme hovoriť generačná, 68/88, 88/08, osmičky v šokovom reťazci, Kosodrevina stále odmietal všetkých čertov, oni učinili veľa neúspešných pokusov, neskôr prešli do priamych vyhrážok „Zmeňte prístup, alebo sa niečo stane!“. Išlo o ultimátum, na ktoré pristúpia skoro všetci oslovení, silná je túžba po lesku a talári, mnohých to vzalo na šikmé plochy, na kompromisy, akými boli stranícka knižka a kľúče od minaretu vo vrecku.

Kosodrevina vnímal svet, v ktorom sa úspešne pohyboval, prísne axiomaticky, považoval stavebné princípy idealizmu a materializmu za absolútne rovnocenné, bol slobodným a rešpektovaným v bipolárnom svete. Axiómy nedokazujeme, ale vždy rešpektujeme, vravel, ak veríte v jedno, alebo veríte v niečo iné, stále ste veriacim človekom, všetko ostatné sú iba nástroje ako sa priblížiť k tomu v čo veríte, veľmi blízko mal k dualizmu, ktorý einsteinovsky múdro spája energiu, hmotnosť pomocou kvadrátu rýchlosti svetla, spája mystérium a matériu.

Kosodrevie, svište, kamzíky

Ach, kde sú tie lanské snehy, mudroval v januári nad nezasneženým lesným porastom Hubert Štiepka, keď kráčal s adjunktom Chvojinom a zapisovateľom Lykožrútom do kopca po vyhĺbenej zvážnici. Oproti predchádzajúcej zime bolo snehu naozaj málo, aj mrazy zrazu povolili, jarčeky začali zurčať, odplavili z lesnej cesty hlinu, strmú zvážnicu až do tvrdého kameňa celkom vymlelo, zablatení všetci boli až po uši. Tejto prieskumnej svorke, nazývanej riadiaca trojka, vyzbrojenej jednou brokovou dvojkou a niekoľkými nábojmi loveckého streliva S-ball plastic na diviaky, dlhodobo spôsobovali hlavy bôľ domáci odbojní furmani Kosodrevina a Sosna prezývaný Kamzík, ale najväčšie obavy spôsoboval hosťujúci furman Limba prezývaný Svišť.

Riadiaca trojka sa rozhodla vyriešiť otázku nespokojných furmanov definitívne, preto sa spoločne vybrali na spolkovú chatu, trochu zajesť, vypiť, ak bude treba tak aj popremýšľať, ale tiež zapoľovať, možno sa zatúlaného diviaka niektorému z nich podarí jednotnou strelou skoliť. Zadymili na chate, oddýchli, po krátkej výrobnej porade sa dohodli, že kosodrevie nutne bude treba klčovať, svište do pascí lapať, kamzíkom kopýtka strúhať, na lov diviaka sa iba Hubert Štiepka podujal, ostatní dvaja vo vyhriatej chate zostali.

Furman Limba získal svoju zvláštnu prezývku keď v považskom Inovci od jesene do jari drevo približoval, iba po hoteloch prespával ako správne zazimovaný svišť v nore, peňazí mal neúrekom, mohol si fajnové hotelové prístrešky dopriať, ako zmluvný zelený gastarbajter vôbec nebol na Huberta Štiepku odkázaný. Iba Svišť mohol sťahované drevo ihneď ciachovať znakmi, ktorými sa veľká Mentha piperita P. tak pýšila, párkrát sa hladná a smädná akčná trojka snažila Limbu priamo v nore skompromitovať, ale Limba s nádejnou kvetinkou vždy z nastráženej pasce a chápadiel trojky unikol, ba nakoniec museli mu za hotelové manévre zaplatiť, to bolo náreku a kvikotu v podzemí.

Otvorene sa na stranu prenasledovaného Limbu pridal iba furman Kosodrevina, toto gesto Svišť ocenil veľmi vážnym návrhom, aby na zahraničnom certifikovanom vysokohorskom lesnom úrade získal Kosodrevina spôsobilosť vlastniť všetky potrebné ciachovadla, lebo iba tak možno troch agresívnych samozvancov z pilinovej veže udržať zaľahnutých v kríkoch, alebo aspoň medzi snehovými mantinelmi, ale Kosodrevina mal iné plány, nikdy nebažil po razidlách, žil naďalej po svojom, spravodlivo, v strehu, bez závisti.

Furman Sosna pôvodne pôsobil v známych slánskych vrchoch, rastú tam prevažne listnáče, aj preto sa prednostne špecializoval na hrabiny, dubiny a bučiny. Prekvapilo keď mu v kuloároch odrazu začali hovoriť Kamzík, hoci do vysokých hôr nikdy nechodil, ani tatranské pivo nepil. Tajomstvo prezývky tkvie v odmietnutí škaredých princípov utajenej spolupráce s čertmi, pred takými rýchlo utekal do samoty, žil takmer v spoločenskej izolácii, v subalpínskom pásme. Mohol si dovoliť byť slobodným, pretože pri jeho vymenovaní za hlavného furmana spolku Hubertus nestáli osoby v pozadí, zúčastnil sa verejného hlasovania, vyhral, mal najrýchlejšie kone.

Furman Kosodrevina spoločensky žil až v neprístupnom alpínskom pásme, pôvodne približoval drevo v Pieninách a spišskej Magure, tam vyrastal, do snežných hôr rád chodieval na návštevy ku svojej krstnej, tete Marte, odmala, často, počas zimných a letných prázdnin. Tajne bol pokrsteným gréckokatolíkom, prvú modlitebnú knižku získal darom od ružencového spolku, ktorý sa potajme po večeroch stretával a modlil, tam darom získal ilustrovanú bibliu. So svojou matkou sa pravidelne zúčastňoval bohoslužieb, často kráčal s krížikom na pohreboch, nosil sprievodné smútočné zástavy, spovedal sa, navštevoval náboženstvo, pochovával mŕtvych. Stal sa výborným žiakom, recitoval na rôznych slávnostiach, veľa športoval, rád súťažil, strednú všeobecnovzdelávaciu školu ukončil maturitou s vyznamenaním, jeho celoživotným krédom ostalo „keď ti najviac chutí, prestaň jesť“ - túto „bio“ konvenciu nikdy neprekročil, kontroloval svoje monológy, nepoužíval slovko „ja“.

Kosodrevina veľmi rád otvorene komunikoval, v každom svojom okolí, ale nikdy nekonšpiroval, skryté metódy spoločenského kontaktu považoval za odporné, ale sám málokedy sa niekomu skutočne zdôveril, bol príliš opatrný, mal na to osobné skúsenostné dôvody, ako arbiter dokázal vstúpiť do veľmi vyhrotených dialógov, považoval to za pravé dobrodružstvo, s ľahkosťou a porozumením dokázal prečítať starostlivo ukryté ľudské charaktery, snažil sa o zmysluplný trialóg.

S vyznamenaním ukončil vysokú školu prírodovedného zamerania, nezabudnuteľnou pre neho bola prezenčná vojenská služba, odmietol návrh pôsobiť v silových zložkách štátu, toto považoval za kľúčový moment pre budúcu vlastnú existenciu, uprednostnil vnútornú slobodu pred vonkajším duševným väzením. O zamestnanie sa veľmi nestaral, ale zaujali ho vnútrozemské plavby, po získaní kvalifikovanej práce najviac sa tešil na zimné, letné prázdniny, keďže pôsobil popri práci ako inštruktor lyžovania, kanoistiky na telovýchovných kurzoch.

Do práce dennodenne cestoval vlakom, tam a späť to dávalo aj viac ako päť hodín, podľa toho či bolo na trati meškanie, bola to dobrá škola života, niekedy bolo treba prespať na pracovisku, do budovy sa bolo treba „vlámať“ - okno na prízemí sa dalo odklopiť, Kosodrevina zvykol spávať so sekerou v ruke, odmietol žiť straníckym životom, bolo to jeho druhé celoživotné krédo. V osemdesiat deviatom sa ničomu nečudoval, vo vlakoch to poriadne vrelo, bol informovaný, dobre pripravený na zmenu systému, otvoril lesohospodárske aktivity, vzal do prenájmu Pílu v nízkych Tatrách, expedoval drevo do Rakúska a Grécka, neskôr stabilizoval svoje pôsobenie v lesohospodárskej oblasti pod Čerhovom, naďalej splavoval drevo v slovensko-poľskom pohraničí, príležitostne pracoval pre maďarskú filmovú spoločnosť.

Kosodrevina bol uznávaným a rešpektovaným pracovníkom Menty piperity P., náučnej spoločnosti s obmedzeným ručením, získal viacero kariérnych ponúk, ale ani jednu nevyužil, lebo v pozadí nominácií videl silové zložky, priatelia ho vystríhali pred unáhlenými rozhodnutiami, stal sa furmanom, vylúčil symbiózu s čertmi v štýle „Budeš Áčko, Budeš Boss“.

Rajtujúci rytieri, Vozatajky, Lišajníky

Kosodrevina počas svojho dlhodobého pracovného pôsobenia nad Blatným potokom stretával veľa mocichtivých kolegov, našli sa medzi nimi skutoční, nefalšovaní machri, pod šarišským hradom bol dostatok bezvýznamných osobností na veľmi dôležitých veliteľských postoch. Silno angažovaných neschopných kontraktných direktorov, riadených dôstojníkmi v civilnom prestrojení, nazýval Kosodrevina rajtujúcimi rytiermi, medzi nimi zvlášť vynikali čerstvá Žihľava a konská Želatína.

Treba priznať, že na predsedu Huberta Štiepku sa ani jeden z tých rajteľov nechytal, on je v porovnaní s menovanými neodškriepiteľným, naozajstným podliakom, podľa faktora Legendu „Ide o nečistého chuja, ktorý nikomu neplatil, pil iba za cudzie prachy, nie ráz Hviezdu ogrcal, školiarov domov vodil, ženu a deti z domu vyháňal“. Boh s ním, nech mu je navždy odpustené, možno sa časom zmenil, ale tým dvom rajtujúcim rytierom odpustiť nemožno, lebo mali moc Huberta Štiepku krotiť, nedopustiť aby jeho choré, podlé princípy na Mente piperite P. prekvitali ako hluchavkovité na vysokohorskej lúke.

Akcia Degutea bola profesionálmi naplánovanou, ale nevydarenou provokáciou tajnej služby, umne nastavená pasca zaklapla naprázdno, furman Kosodrevina sa vyhol jarmu dávkovanej spolupráce, nepodarilo sa, určite to skúsia znova, objekt je zaujímavým zo spravodajského hľadiska, statočne odoláva, odmietol všetky predložené ponuky, už počas základnej vojenskej služby učinili prvý vážny pokus o kontrakt, navrhli mu prácu na úseku technickej špionáže v rámci plnenia istých diplomatických služieb v zahraničí, záujmový objekt ponuku odmietol. Treba mu trochu pomôcť, mocní sa tak rozhodli, spúšťajú neúspešnú operáciu, agentka nešikovne otvára kabelku, snaží sa vysypať na pivný stôl hŕbu bankoviek, hlavný agent odskakuje od stola. Kosodrevina je rovnako rýchly, berie nohy na plecia, pevne drží vyvetraného velšteriéra pod pazuchou, drobnými platí svoju kofolu pri barovom pulte, nevyšlo. Ale ba, obaja agenti sa naňho milo usmievajú, záujmový objekt zrejme prešiel skrytým testom, agentka pakuje vysypané peniaze, tretí agent napaprčene balí fotoaparát, veľmi dlho chodí Kosodrevinovi v pätách a stále nič súce na dokumentáciu.

Do pokojného života Kosodrevinu nespravodlivo zasiahli vozatajky, voňavá amatérka Hegubea a páchnuca profesionálka Begudea, tá prvá sa po vlastnom neúspechu spolčila s Hubertom Štiepkom, rovnako tá druhá, o pár rokov neskôr, spriahla sa so zapisovateľom Lykožrútom. Stalo sa to iba niekoľko týždňov neskôr ako sa čiernobiely Lykožrút a deravorifľový adjunkt Chvojina dohodli pri semafore, akceptovali viacfarebnú vlnu, ale my všetci rešpektujme ich spoločnú voľbu. Nejde tu o komplikované vzťahy, veď život prináša všeličo, tie dve vozatajky spájala ich vnútorná neschopnosť splniť vonkajšie, platné a osvedčené, technické normy, nevyhnutné na kvalifikačný postup.

Amatérka Hegubea ani na tretíkrát nezvládla minimálne podmienky nastavené pre kvalifikáciu na vyššiu lesnú postupovú priečku, všetky svoje vypracované a ohodnotené materiály osobne prevzala, aby aj iní lesní odborníci, podľa jej výberu, mohli posúdiť správnosť rozhodnutia furmana Kosodrevinu. Dokonca mohla sa zúčastniť štvrtého verejného testovania, preukázať fortieľ nemienila, vyznačený termín ignorovala, Hegubea sa ukázala po uverejnení výsledkov, sladko navoňavkovaná, dlho vetrať bolo treba, provokačne vyhŕkla „Zapíšete mi tú skúšku?“. Po strohej odpovedi „Nie!“ opustila miestnosť s poznámkou „Uvidíme!“, vtedy furman Kosodrevina prvýkrát v pracovnom živote zalapal po dychu, lebo rozpoznal podlý rukopis Huberta Štiepku. Veci nabrali rýchly spád, ľahká Lipka sa veľmi rada ujala Hegubey, vraj aj Bútľava asistoval, ale mĺkvy Michael úspešne ratoval ohúreného Kosodrevinu, veci sa napravili, všetko bolo v rovnováhe. Na záverečných promóciách sa Kosodrevina a Hegubea, na verejnosti pred jej rodičmi a spolužiakmi, nielen pobozkali, ale aj dobre stisli, pri všetkej počestnosti sa ľavými i pravými lícami dotkli, šokovali tým celý výbehový ročník, zázračný bublifuk Huberta Štiepku sa pokazil.

Akcia Begudea prebehla na spolkovej pôde, v zavalitej budove pod červenou strechou, agentka sa domáha súkromných konzultácii, na pracovisku, doma, na chate, kdekoľvek, keď nepochodila, prelaďuje na vyššie tóny, zaznieva všetkých sedem tónov hudobnej stupnice, do, re, mi, fa, so, la, si. Kosodrevina je presvedčený, že ide o Herbalife, nie o lesný zákon, celou budovou, od základov po strechu, rezonuje „Zapíšte!, Zapíšte!, Zapíšte!“. Nezaberá, profesionálka Begudea vyťahuje hrubú obálku, podhadzuje ju pred Kosodrevinu, ten odhadzuje tučnú obálku späť, vstáva od pracovného stola, otvára dvere a žiada agentku aby opustila miestnosť, na chodbe za dverami stoja ďalší dvaja agenti v civile, čierny je nižší, blonďavý vyšší, nastražená pasca sa nevydarila. Begudea čosi nezrozumiteľné šomre, potom zreteľne počuť „Ak by ste s obálkou čo len trochu manipulovali, tak Vás máme“, ostré to bolo, furman Kosodrevina druhýkrát v pracovnom živote zalapal po dychu, stačilo dámy a páni, ale cíti, že príde nová provokácia, tajní to nikdy nevzdajú, Lišajníky sú tu naveky.

Ani Hubert Štiepka to nevzdáva, jeho povaha mu nedovolí, aby niekto z jeho mladších kolegov časom získal prevahu, podlo sa zbavil dlhej série lesníkov Jedľa, Breza, Buk, Dub, Hrab, radkyne Kamzice, pohoničov Limbu, Sosnu, Kosodrevinu, podržal iba svojho tajného radcu Kôrovca. Odvalení dlho mu nevedeli prísť na meno, odmietli ho ľudovo nazvať sviňou či hyenou, predsa tie zvery si až také prirovnanie nezaslúžia, podliak je ten najpriliehavejší spisovný výraz. Ďalšia provokácia voči Kosodrevinovi nebola v réžii tajných služieb, predseda Hubert Štiepka, mladý adjunkt Gľon, zapisovateľ Lykožrút sa rozhodli kosodrevinu definitívne vyklčiť, dlho sa na ten morbídny akt pripravovali. Skupinka sa rozhodla spontánne konať na utajenom zasadnutí, ktoré úspešne prebehlo v podzemí lesohospodárskeho spolku Hubertus, vypukli orgie, aktéri sa cítili v bunkri ako vodca kancelár, sadistický humanistický experimentátor, zástupca pre ľudovú osvetu a propagandu, súčasťou prijatého diabolského plánu bolo zapojiť do akcie budúcich diplomovaných provokatérov, aj Živicu podviedli.

Hubertova šifra

Už čoskoro ...