Rutheni, Karpaty, Huculovia

a) Skýti a Sarmati boli iránske kočovné kmene, ktoré do Karpát priniesli doindoeurópske gény. Domovina Sarmatov bola za riekou Don, ale bojovali proti Skýtom a víťazili. Získali severné pobrežie Čierneho mora po líniu s Getae/Dácia na rieke Tyros/Dnester, nad ústim rieky Ister/Dunaj. Dobová mapa ukazuje územia Dácia, Sarmatia, Skýtia. Územie Slovenska patrilo do Dácie, dobre vidno rieku Vistula/Wisla, celý oblúk Karpát, Čierne more, Krym, Azovské more, Kaspické more. Územie Agathyrsi/Transylvánia/ Sedmohradsko, dnes časť Rumunska, je dôležitý kultúrny región Dákov, Skýtov, Sarmatov, Germanov a Slovanov. V horách sa udržali staroverci, Huculovia, tých slovanskí Bojkovia nazývajú Irsin, Irsen, Iršen, Irščen a hovoria o „nečistých kresťanoch“. Ide o iránskych Sarmatov a Skýtov, obyvateľov historického územia Agathyrsi/Transylvánia, slovenský učenec Matej Bel (*1684 +1749) Ruthenov v uhorskej župe Zemplín nazýva Sarmatmi.

b) „Gorali“ slovenskí (spišskí, oravskí, kysuckí) a „Gorali“ poľskí (pieninskí, podhaľanskí) sú pôvodom Huculovia od Fagarašských hôr a Rutheni z východnej Galície, stručne Rutheni-Huculovia, ktorí prechádzali od roku 1256 oblúkom Karpát do Pienin/Tatier. Tu časmi získali poľský nádych, tatranské hrebene sa prekonávali ťažko, uviazla komunikácia sever-juh. Huculovia zveľadili severné územie uhorskej spišskej župy, ktoré obsahovalo pravú stranu rieky Biela voda, Rybieho potoka a polovicu Rybieho plesa (Horské/Morské oko) po terajšie slovensko/poľské hranice. Povznesený pocit byť hrdým „Goralom“/Gorjanom/Vrchárom neurčuje národnostnú menšinu, iba pomenúva vnútornú túžbu, ale i schopnosť prežiť v bučinách, javorinách a vysokých horách. Huculovia/„Gorali“ svoju reč/gvara/hvara prispôsobovali okoliu, ktorým práve prechádzali. Išlo o voľne žijúcich horských pastierov, bez hraníc a nárokov na územie, svoje stáda ovečiek prehnali takmer celým severným a stredným Slovenskom. Uveďme, že slovo „urda“ značí v rumunskom jazyku „syr, bryndza“ a slovo „vatra“ znamená „oheň, ohnisko“. Pravá strana rieky Biela voda bola za prvej Československej republiky odovzdaná Poľsku výmenou za české Tešínsko. Známa je aj hymnická pieseň „Goralov“, ktorá bola snom o návrate z Ameriky „dodomu“, do Haľ, do západnej Galície.

c) Podľa donačnej listiny Görgeyovcom z roku 1256 považuje uhorský kráľ Bela IV. Galíciu (Halič) a Ladomériu (Volyň) za svoje dedičstvo v Ruthenii, snáď ide o severovýchodné hranice Veľkej Moravy, rozpad Ruthenie sa datuje rokom 1240, obyvateľstvo je nazývané Ruthenmi:

Bela IV., rex Hungariae, comiti Iordano, filio Arnoldi comitis de Spiš, pro fidelibus servitiis in variis legationibus in Rutheniam et Poloniam deferendis ac in convocatione congregationeque populorum ad terram Spiš, silvam regalem in Spiš ex utraque parte fluvii Poprad inter indagines regni Hungariae et confinia Poloniae sitam, in metis a Detrico, filio Mikou, comite de Spiš, et Alberto abbate (ordinis cisterciensis de Spišsky Štiavnik) descriptis donat; insuper eidem haeredibusque suis totam iurisdictionem super causis inter iobagiones suos exortas dat.

1256: Bela, dei gracia Hungarie, Dalmacie, Croacie, Rame, Seruie, Gallicie, Ladomerie Cumanieque rex omnibus Christi fidelibus tam presentibus quam futuris presens scriptum inspecturis salutem in omnium salvatore. Regia celsitudo, que sublevat honera subditorum, collaciones fidelibus suis factas, ne eis antiquitas valeat novercari, litterarum consuevit testimonio perhennari. Proinde ad universorum tam presencium quam futurorum noticiam tenore presencium volumus pervenire, quod cum comes Iardanus, filius Arnoldi comitis de Scepus, a primevis puericie sue temporibus nobis gratum exhibuisset servicium et sedulum famulatum, in legacionibus nostris in Rutheniam et Poloniam deferendis ac in convocacione populorum ad terram Scepus de circumiacentibus regnis et diversis regionibus congregatis, nolens parcere rebus nec persone, propterque ex regali munificencia digne fuerat commendandus. Nos, qui ex officio suscepti regiminis tenemur metiri merita singulorum et unicuique laudabiliter pro meritis respondere, quandam silvam nostram regalem in districtu Scepusiensi, ab utraque parte fluvii Poprad inter indagines regni nostri et confinia Polonie et inter montes Scymina et alpes Thorthol existentem, cum omnibus utilitatibus suis et pertinenciis universis, secundum quod ad nostram pertinuit maiestatem, eidem comiti Iardano et post eum suis heredibus heredumque suorum in posterum successoribus dedimus, donavimus, contulimus et tradidimus iure hereditario ac irrevocabiliter possidendam eo titulo, ea plenitudine, eo iure eaque libertate, qua omnes nobiles regni nostri suas possessiones possident atque tenent. Concessimus insuper eidem Iardano comiti et heredibus suis ob specialem favorem dileccionis, quod ipsum Iardanum comitem vel heredes suos ac iobagiones ipsius, quos ad ipsam terram processu temporis posset convocare seu congregare, nullus comes noster de Scepus pro tempore constitutus valeat seu presumat iudicare, sed omnes causas inter iobagiones suos exortas, tam furta quam homicidia seu effusiones sanguinum ac etiam latrocinia et alias minores qualicumque casu accidentes, idem comes Iardanus iudicabit. Ipse vero Iardanus comes in omnibus causis contra quoslibet in presencia nostre maiestatis tenebitur comparere et ad plenum respondere. Et eundem comitem Iardanum in corporalem possessionem eiusdem silve per Detricum, filium Mykou, comitem de Scepus, et per discretum virum dominum Albertum, abbatem de Scepus, dilectos et fideles nostros fecimus introduci. Cuius silve mete et termini, prout nobis iidem Detricus comes et dominus Albertus abbas, quos nos ad reambulandam ipsam silvam transmiseramus, rescripserunt, hoc ordine distinguntur: prima meta seu terminus incipit in porta regni nostri versus Poloniam, tendendo in ascensu custodie usque montem niveum Thorthol vocatum; deinde directe vadit ad quendam parvum rivulum fluentem in quodam valle suppra vilam Podolyn et infra aquam Thoporch vocatam; et ab inde de illo rivulo directe eundo vadit ad fluvium Poprad vocatum et per ipsum fluvium descendendo versus orientem vadit usque in fluvium Lyblo vocatum; et per ipsum fluvium ascendendo vadit usque ad caput eiusdem fluvii et de capite ipsius fluvii vadit ad montem Scemene vocatum; et de ipso monte tendit et vadit ad caput fluvii maioris Lampnicha vocati et deinde tendit et vadit iterum ad portam, ubi prima meta est incepta et ibi terminantur. In cuius rei memoriam firmitatemque perpetuam eidem Iardano comiti nostras concessimus litteras, dupplicis sigilli nostri numine roboratas. Datum per manus magistri Smaragdi, Albensis ecclesie prepositi, aule nostre vicecancellarii dilecti et fidelis nostri, anno domini Mo CoC Lo VIto, regni autem nostri anno vicesimo primo.

Slovné spojenie:

… in legacionibus nostris in Rutheniam et Poloniam deferendis ac in convocacione populorum ad terram Scepus …

zvádza prekladať:

… v dedičstve našom v Ruthenii a Poľsku cestujúci a v zvolávaní ľudí na územie Spiš …

Görgeyovci takto získali majetky na Spiši medzi Levočskými vrchmi a Spišskou Magurou, podľa druhej, opravnej donácie z roku 1260, získali majetky medzi Levočskými vrchmi a riekou Dunajec. So zámerom stabilizovať hranice prichádzali do uhorsko-poľského pohraničia noví osadníci, preto bola diplomacia v Poľsku a Ruthenii potrebná.

d) Rok 882 je významným medzníkom vo vnímaní histórie východných Slovanov, kedy pričinením škandinávskeho kupca Olega vzniklo politické zoskupenie na ruskej zemi - (stará) Rus, (kyjevská) Rus zjednotením dvoch obchodných centier, (Veľkého) Novgorodu a Kyjeva. Z pohľadu po latinsky píšucej strednej a západnej Európy jedná sa o štát Ruthenia, ktorého politickým národom podľa dnešných kritérií boli Rutheni. Ako systém kniežatstiev existovala Ruthenia do roku 1240, kedy stratila vnútornú silu brániť sa nájazdom mongolskej hordy a rozpadla sa. Územie Ruthenie bolo záujmom susedných mocností (Poľské kráľovstvo, Litovské veľkokniežatstvo, Poľsko-Litovská únia), bolo dôležitým politickým záujmom hajtmana Bohdana Chmeľnického v jeho snahe založiť kozácky štát, prvú nezávislú Ukrajinu, 1648 – 1654. Po rozdelení Poľska v roku 1795 územie Galície pripadlo Rakúsku a územie Ladomérie Rusku.

Ale nie všetci Rutheni sú etnickými Huculmi či Lemkami. Aby nedošlo k omylom pri výklade týchto pojmov poznamenajme, že súčasných politických Ukrajincov iba čiastočne vnímame vo význame pôvodných politických Ruthenov, nestotožňujeme tieto pojmy. Politickí Rutheni nie sú politickými Ukrajincami, lebo v roku 882, keď vznikla (stará, kyjevská) Rus, tak o politickom zoskupení Ukrajina nebolo počuť, reálne o politickej národnosti Ukrajinec možno hovoriť až od roku 1650. Matematická logika, množiny a podmnožiny, týka sa to aj vzájomnej incidencie politických pojmov Svätoplukova Veľká Morava a Slovenská republika.

Horské a nížinné územie Huculov a Lemkov, historická východná Galícia, po stáročia odoláva zrážke západného a východného sveta. Etniká Bojkovia, Huculovia, Lemkovia, Sjanovia sú vnímaní ako Rutheni, držia sa napriek ostrej či miernej asimilácii pod/nad oblúkom Karpát. Na slovenskej strane platnej štátnej hranice s Poľskom a Ukrajinou nosia spoločné pomenovanie Rutheni-Rusíni, ich výstižnou duchovnou charakteristikou je väčšinová príslušnosť ku Gréckokatolíckej cirkvi, tá v rámci vôle ekumenizmu citlivo spája západnú Rímskokatolícku cirkev a východnú Pravoslávnu cirkev. Veľmi chcú byť nápomocní pri riešení výziev moderného sveta, nebránia sa spolupráci na báze vzájomnej úcty a rešpektu, takto sa ľahko možno posúvať úspešne vpred.

Po I. svetovej vojne bola podkarpatská časť východnej Galície, od Užhorodu po Marmarošskú Sihoť, stručne Podkarpatská Rus, priznaná prvej Československej republike, po II. svetovej vojne bola časť Galície priznaná Poľsku, časť Sovietskemu zväzu a žiaľ, Československo stratilo Podkarpatskú Rus. Nové režimy na získaných územiach uskutočnili tvrdú polonizáciu akciou Wisla 1947, resp. ukrajinizáciu Podkarpatskej Rusi. Činil sa aj nový československý režim a zakázal Gréckokatolícku cirkev po februári 1948, úplne zanikli „ruské“, t. j. rusínske školy, prejavy rusínstva strácali silu. Tento stav vydržal do roku 1968, kedy znovu začal obrodný proces Ruthenov-Rusínov.

Jazyk je dorozumievacím prostriedkom, moderný štát dbá o zrozumiteľnosť komunikácie, rešpektuje každý materinský jazyk, nezasahuje do jeho používania. Národnostné zloženie obyvateľstva Slovenskej republiky, stručne SR, je pestré, kodifikované sú jazyky slovenský, rómsky a rusínsky. Kodifikáciou rusínskeho jazyka na území Slovenskej republiky sú vymedzené jazykové hranice aj medzi dnešnými slovenskými Rusínmi, stručne Rutheni-Rusíni. Vnímané sú politické, historické a hodnotové pohľady. Národnosť má inú štruktúru ako národ, jediným štátotvorným národom na základe etnicity na území SR sú Slováci, ako politický národ sme Slovákmi všetci, ktorí máme štátne občianstvo SR, politicky sme Slovenský národ, národnostná menšina Ruthenov-Rusínov nie je štátotvorným národom v SR.

Dnes vnímame Ruthenov-Rusínov len ako národnosť s vlastným kodifikovaným jazykom, hoci pôvodne je to národ definovaný na území Podkarpatskej Rusi. Prvá Československá republika bola tvorená národmi Čechov, Slovákov a Rusínov, práve od slovného spojenia „podkarpatská rus“ bol odvodený názov pre Rusínsky národ.

e) Do horného Uhorska prišli Rutheni z východnej Galície osídlenej Bojkami, Huculmi, Lemkami, Sjanmi, málo pravdepodobne z Ladomérie (Volyne). Pôvodne išlo o roľnícku/šoltyskú kolonizáciu od XIII. storočia, ktorá po vyčerpaní poľnohospodárskej pôdy výrazne prerástla od XV. storočia do pastierskej/valaskej kolonizácie a zasiahla širšie územie Horného Uhorska. Valašská kolonizácia prebehla celým oblúkom Karpát, od Valachie po Sliezsko, od sídla Bistrica/Pstružica v Sedmohradsku do Banskej Bystrice. Zasiahla Spiš (Lendak, Ždiar, Osturňa, ...) a Levočské vrchy (Ľubica, Tichý Potok, ...), Oravu (Zakamenné, Zázrivá, ...), Kysuce (Stará Bystrica, Oščadnica, ...), Severnú Moravu (Valašské Meziříčí, Bystřice pod Hostýnem, ...). Narazila na Sliezsko a skrútila na Vsetín, zasiahla kopce nad riekou Váh (Rajec, Fačkov, Čičmany, ...), Liptov (Vlkolínec, Východná, Važec, Liptovská Teplička, ...), pramene Hornádu (Vernár, ...).

A z južného smeru povodie Hronu (Telgárt, Šumiac, Klenovec, ...) a iné horské oblasti. Stačí pátrať po slovách „Magura, Kyčera, Minčol, v(F)atra, poruba, priehyba, príslop, pastucha, merinda, fujara, strunga, geleta, povara, k(K)ľag(k), urda, syr, bryndza“. Ešte jedna dôležitá poznámka, všeobecne je slovo „vatra“ u pastierov/Huculov významné, je to rumunské slovo a znamená ohnisko, oheň. Na Slovensku robíme „Jánske ohne“ v horách, máme pohoria Malá F(V)atra a Veľká F(V)atra, máme pohoria Spišská, Kurčinská a ďalšie Magury, máme špicaté hory Kyčery, zaguľatený Minčol, to všetko sú rumunské názvy horských pasienkov, nepochybne slová „geleta“ (dojný hrniec) a „strunga“ (ohrádka na dojenie oviec), sú rumunského pôvodu. Ale pastier je „pastucha“ po rusínsky, a bačov pomocník je „povara“. Máme tiež horu Kľak neďaleko mesta Rajec, to označuje tekutinu z teľacieho žalúdka, potrebnú pri výroby syra. Ďalším spoločným názvom je pomenovanie Šumjač na Ukrajine.

Identifikačným znakom valachov/pastierov/Huculov v Karpatoch je kosoštvorec, je vyšívaný na prednú časť sviatočnej košele, na poľskej strane kovaný a nosený na hrudi. Huculovia z Bukoviny a východnej Galície prišli od Bieleho/Čierneho Čeremoša, Bielej/Čiernej Tisy k Bielemu/Čiernemu Dunajcu, Bielej/Čiernej Orave, Bielemu/Čiernemu Váhu, (Bielemu)/Čiernemu Hronu. Na Muránskej planine dnes nájdeme chovnú stanicu horských koní Huculov. Časť východnej Galície patrila starej (kyjevskej) Rusi, po latinsky Ruthenia. To je prameň pomenovania Ruthen-Rusín vo význame pôvodnej politickej príslušnosti. Ľahko nachádzame mnohé spoločné prvky v obliekaní, skrášľovaní a tancoch, dostatočne známe sú „Huculské kolesá“ a dominujúci dupot nohami v Poľsku žartom nazývaný „Na kopytá“.

Horskí pastieri Huculovia boli národom bez územia, prešli takmer celým karpatským oblúkom, od Bistrice v Transylvánii, cez mnohé iné B(i,y)strice do Bystrice Banskej. Sú v genetickej skupine I2, nie v skupine R1 (Poliaci, Ukrajinci, Rusi). Huculovia patria k doindoeurópskemu (predárijanskému) osídleniu Karpát, objavili sa skôr ako Germáni a Slovania. Dnes pozdĺž celého karpatského oblúka hovoria rumunsky, maďarsky, ukrajinsky, rusínsky, poľsky, slovensky, česky. Antropologicky sú Huculovia dinárskym typom. Charakteristickými znakmi u mužov sú vysoký alebo stredný vzrast, prevažne čierne vlasy a tmavé/hnedé oči. Medzi európskymi národmi vykazujú najviac variácií podskupín a typov materinskej skupiny N - dominantov. Preto sú Huculovia v materinskej rovine považovaní za najstarších obyvateľov Európy, vykazujú najviac percent semitských génov J1/J2. To sa odôvodňuje tým, že predárijanské osídlenie Európy pochádza z Blízkeho východu. O árijanskom (indoeurópskom) osídlení Európy sa predpokladá, že pochádza zo severných oblastí Prusko/Litva, území nad Dneprom, alebo strednej Volgy. Doindoeurópske gény u Huculov prísne oddeľujú Huculov od Poliakov, Ukrajincov a Rusov, predárijanské osídlenie sa udržalo v Dinarských Alpách - Bosna a Chorvátsko, v Karpatoch - Huculovia, a na ostrovoch - Sardínci.

f) Často hovoríme o spišských („goralských“), liptovských a pohronských klobúkoch, v pesničkách Huculov ich ľahko nájdeme. Tiež kožúšky „serdaky“, krátke vyšívané kožuchy a vesty „kamizolky“, ozdobné náhrdelníky a opasky, výzbroj valašky a pištole, hudobné nástroje píšťalky, fujary a gajdy, statok ovce, dobytok a koníky, tak typické pre všetkých „Goralov“/Gorjanov/Vrchárov. Národnosť nie je len „kultúrna odlišnosť regiónov“, dúfajme, že sa zachová etnicita karpatských Ruthenov-Huculov, Bojkov, Lemkov. Názov rieky Váh a obce Važec je rusínsko-maďarský, odkazujeme na rieku Uh/Už, keď hlásku „h“ vyslovujeme ako „až“, možno to tiež súvisí so splavovaním narezaného/vágás dreva. Na základe uvedeného rozlišujeme pojmy „Ruthenizovaní, Polonizovaní a Slovakizovaní Huculovia“. Starí huculskí pltníci nie vždy nosili iba mušličkami/zubovinou vyzdobené klobúky, používali rôzne švihácke letné klobúky, ale v zime „rohaté“ čiapky.

Dávame do pozornosti zaujímavý text z knihy Jozefa Kresánka, na str. 71 sa uvádza: „Podobnosť našich (slovenských) nástrojov s rumunskými nástrojmi je veľmi neobvyklá; Špeciálna práca v rumunskej muzikológii bola venovaná Emilovi Rieglerovi, v tejto štúdii zistili, že Rumuni majú gajdy podobné našim (slovenským), napodiv je v Rumunsku píšťalka bez dier, s ktorou sme sa stretli na severozápade a u Goralov; Pre Rumunov sa tento nástroj nazýva „tilinca“, na tomto nástroji, hovorí Riegler, vychádza z fúkania podhaľanská stupnica (c d e f # g a #); Dôležitú úlohu v rumunskej hudbe hrá fujara „fluer“, ale na rozdiel od našej (slovenskej) so šiestimi otvormi …;“.

Fascinuje aj názov piesni Čečere, čečere; Černo kura kváče; Ide, ide čorna kura do domu. Všetky sa považujú za huculské, totiž čierna kura je tetrov/hlucháň. Okrem toho hrad v Pieninách na poľskej strane rieky Dunajec, Czorsztyn-Czorna skala-Schwarzestein, obsahuje huculské prídavné meno „czorna“ a nie poľské „czarna“. Huculskú stopu nájdeme aj v obci Čierna Hora pri rieke Bialka v podobe názvov Rusínov vrch, Rusínová poľana a priezviska Budz. Na Orave je veľa rusínskych názvov, šokuje cimbal na Kysuciach, tak charakteristický hudobný huculský nástroj, aj lokalita Živčákova brána nad Žilinou. Huculovia sú Ruthenmi podľa svojej dobovej politickej príslušnosti, stáročiami prešli do Tatier po oblúku Karpát od Fagarašských hôr.

g) Niektoré spoločné slová, Bukovina (UA)-Spiš (SK, PL)-Podhaľe (PL), tzv. karpatizmy:

affine (RO) ; brusnice

afire, jafyry, ciorneti (Spiš, Podhaľe, Bukovina), čornycy (UA) ; čučoriedky

arkan (Spiš, Podhaľe, Bukovina) ; zbojnícky tanec

bardka (Podhaľe, Bukovina) ; sekerka, valaška

bryndza, brendza, bryndzja (Spiš, Podhaľe, Bukovina), brânză (RO) ; pomletý ovčí syr

buc, budz, bundz, bundža (Spiš, Podhaľe, Bukovina) ; hrudka ovčieho syra

Čeremoš (Bukovina), Čremoš (Klenovec, Malá Fatra, Orava, Utekáč, Veporské vrchy) ; zem. názov

drimba (Bukovina) ; drumbľa

fajna (Spiš, Podhaľe, Bukovina) ; pekná, chutná

ganek, ganok (Spiš, Podhaľe, Bukovina) ; priedomie, veranda

geleta (Spiš, Podhaľe, Bukovina) ; dojný drevený hrniec

chlopci, chlopcy (Spiš, Podhaľe, Bukovina) ; chlapci

juhas (Spiš, Podhaľe), juhász (HU), pasterz (PL), pastucha (UA) ; pastier oviec

kekadzy (Spiš-Veľký Lipník), coacăze (RO) ; ríbezľa, egreše

kľak, kľag, gľeg (Spiš, Podhaľe, Bukovina) ; syridlo

kľauza (Spiš, Podhaľe, Bukovina) ; hať vybudovaná z dreva a kamenia na horskom potoku

koliba (Spiš, Podhaľe, Bukovina) ; koliba, útulňa pre pastierov

kormaň, kermaň (Spiš), kermaniči (Bukovina) ; volant, riadenie

košar (Spiš, Podhaľe, Bukovina), vyvčarka (UA) ; košiar, ohrada pre ovce

kuľbaga, kuľbaha, kuľbacha, kľabuka (Spiš, Podhaľe, Bukovina) ; pastierska palica

kukučka (Spiš, Podhaľe), zozulyca, zozuľa (UA), cuc/kuk (RO) ; kukučka

guľaš, kuľaša, kuleša (Spiš, Podhaľe, Bukovina) ; kukuričná kaša, mäsová polievka guláš/guľáš

Kyčera, Kycora, Kečera (Spiš-Stráňany/Lendak, Podhaľe, Bukovina) ; zalesnená strmá hora

Lopušná (dolina), Lopuszna, Lopušna (Spiš, Podhaľe, Bukovina) ; zem. názov

Magura, Megura, Magurica (Spiš, Podhaľe, Bukovina) ; vrch, hoľa, pohorie

Minčol, Mencul (Šariš, Podhaľe, Bukovina) ; vrch, zem. názov

mašľanka, mašľonka (Spiš, Podhaľe) ; podmaslie

Maty Putyk (Spiš-Ruská dolina, Haligovce/Veľký Lipník), Putyla (Bukovina) ; zem. názov

ožina/malina (UA) ; ostružina černicová (černica)/ostružina malinová (malina)

merinda, merinda (Spiš, Podhaľe) ; poživeň pre pastiera

pindzeľ, pędzel, pinzeľ (Spiš, Podhaľe, Bukovina) ; štetec na maľovanie

povara (Spiš, Podhaľe) ; bačov pomocník

pstruh, pstrąg (Spiš, Podhaľe), păstrăv (RO), pstruh (UA) ; lososovitá ryba, pstruh

ptašok, ptašek, ptaška (Spiš, Podhaľe, Bukovina) ; vtáčik

Ráztoky (Liptov/Orava), Roztoky (Bukovina), wodospady (PL), huk (UA) ; vodopády, zem. názov

Semeni, Semenčuk (Spiš, Bukovina), Semeni (RO) ; Levočské vrchy, zem. názov

serdak, serdok, kamizolka (Spiš, Podhaľe) ; krátky vyšívaný kožuch

stană, stână (RO), pritulok (UA) ; stajňa

strunga (Spiš, Podhaľe, Bukovina) ; ohrada pre dojenie oviec

Tomnatic, Tomnaticul (Bukovina), Kulihora (Levočské vrchy-Šambron) ; Jesenná, Temná, Tmava, Čierna hora ; zem. názov

urda, vurda (Spiš, Bukovina) ; jemný, kvasený syr

vepor, veprík, wieprz (Spiš, Podhaľe) ; samec ošípanej, svinka

vatra (Spiš, Podhaľe, Bukovina) ; oheň, ohnisko

Vrkolačka (Spiš-Veľký Lipník/Kolačkov), vârcolaci (RO) ; vlkodavy, zem. názov

žentyca, zentyca (Spiš, Podhaľe, Bukovina) ; žinčica

h) Uveďme aj podobnosť s názvami obcí v Bukovine, Černivecká oblasť, okres Putyla, Ukrajina s názvami v Česku, Poľsku a Slovensku:

Yablunytsya/ Jablunkov, Stebni/ Istebné, Selyatyn/ Salatín, Nizhnii (Verkhnii) Jalovets/ Jalovec, Ruska/ Ruské, Ploska/ Ploské, Lopušna/ Lopuszna/ Lopušná dolina.

Niektoré pastierske názvy v Tatrách:

Baranec, Volovec (Západné Tatry), Baranie rohy (Vysoké Tatry), Bujačí vrch (Belianske Tatry).

Niektoré pastierske priezviská:

Buc, Budz, Budzak, Budziňák Bundz (Spiš, Podhaľe).

Rutheni-Rusíni sú obyvateľmi Levočských vrchov, Spiš, pôvodný názov pohoria je Semeni, rovnaký ako Semeni v Rumunsku a Semenčuk v Ukrajine. Na Slovensku ide o súvislé hornaté územie okresov Kežmarok, Stará Ľubovňa a Sabinov. Názov Semeni je v Karpátoch častý, doplňme, že Semeni je aj názvom prítoku do rieky Crisul Repede v obci Negrini v Rumunsku. V podhorí Levočských vrchov sa nachádza obec Spišský Hrhov, historické sídlo šľachtického rodu Görgeyovcov, a tak nemožno vylúčiť, že do Levočských vrchov prišli pastieri od Bielej/Čiernej Tisy a Bieleho/Čierneho Čeremoša na ich pozvanie.

Zvláštny je názov Kulihora v katasri obce Šambron, názov isto súvisí s názvom hory Томнатик/Tomnatic, súradnice 47°57′11″s.š. a 24°23′33″v.d., v Jalovičorskom masíve ukrajinských Karpát. Stojí na chrbte Томнатикул/Tomnaticul na hranici Putylského okresu Černiveckej oblasti, na sever od obce Sarata a severozápadne od priesmyku Семенчук/Semeni. Výška hory je 1565,3 metrov n. m., vrchol má nezalesnený, svahy sú pomerne mierne, úpätie hory je porastené lesom. Hora ponúka nádherné výhľady, možno vidieť najvyššie vrcholy rumunských hôr, na sever od hory Tomnatic je najvyššia hora Jalovičorského masívu, Jarovica (1586,9 m n. m.), na Slovensku máme veľa názvov Čierna hora vo význame temná/tmavá, ale aj jesenná, Huculovia.

FotoArchív

Wikipédia 2,3,4,5,6,7,8,9.

Michal Grigorjak 1,13,14,15,16,17,18. Putyla, Bukovina, Ukrajina

Justyna Klapyta 10,11,12. Zakopane, Podhaľe, Poľsko

Autor

Dušan Mamrilla Dr., Veľký Lipník, Spiš, Slovensko

Text bez jazykovej úpravy. Pracovná verzia 25/01/2021